Na vlakovej stanici sa úplnou náhodou stretnú štyria mladí ľudia. Niekto sa nemá kam ponáhľať a niekto sa ponáhľa až príliš, niekto má vyťahanú svetlohnedú bundu, v ktorej nachádza zdroj tepla, a niekomu, naopak, nestačí ani šál ovinutý okolo krku. Dramatický text Williama Wolfa pod názvom Nič. A všetci svätí odzrkadľuje súčasnú krízu mladých ľudí, ktorí sa zamýšľajú nad svojím osudom a kladú si pritom rôzne otázky, napríklad: ,,Kam smerujem?“, prípadne ,,Je toto rozhodnutie správne?“ Realizmus a pravdivosť sú hlavné dramatické ,,ingrediencie“, na základe ktorých je schopný vytvoriť rôzne druhy autentických emócií.

Hľadisko tvorcovia rozdelili na dve časti, čo znamenalo pre študentov tretieho ročníka herectva výzvu (keďže museli hrať na obidve strany). Vďaka tomuto scénografickému riešeniu (Klára Zsigrai) nadobudla inscenácia intímny ráz a aj na základe hereckých výkonov sme mohli sledovať prácu s detailom. V inscenácii je prítomné minimum rekvizít (dva kufre, kabelka, ruksak, zapaľovač či cigarety), no každá z nich bola funkčne využitá. Za najdôležitejší scénografický prvok však môžeme považovať kriedu – Štefan prostredníctvom nej kreslí geometrické obrazce v niekoľkých dôležitých scénach (napríklad jeho príchod do čakárne a hádka medzi Melániou a Jánom). Aj podľa rozmiestnenia postáv v priestore (každá z nich stojí inde) môžeme vydedukovať, že si udržujú odstup, ktorý sa začne meniť až s postupným odkrývaním udalostí. Zo scénografického hľadiska je potrebné vyzdvihnúť vyriešenie samotného priestoru vlakového nástupišťa, ktorý bol Kaplnke šitý na mieru. V pravej časti Kaplnky sa nachádza otvorený priestor, do ktorého postavy vstupujú vo chvíli, keď čakajú na vlak. Samotný vstup do Kaplnky, umiestnený po ľavej strane javiska, sa využíva ako dvere, prostredníctvom ktorých vstupujú postavy do čakárne.

Motív vlaku funguje predovšetkým v psychologickej rovine, keďže tie najzaujímavejšie dramatické situácie vznikajú počas jeho čakania (výmena názorov medzi Jánom a Melániou, Katarínine starosti o mamu, Štefanova snaha o potlačenie emócií voči nej). Samotná prítomnosť vlaku funguje ako filmová klapka, ktorá zastaví dej a poskytne tak priestor pre nedopovedané otázky. Autentickú, priam tajomnú atmosféru vlakového nástupišťa dotvára svetelný dizajn (Ema Hmeľarová). Po obvode vyvýšenej plochy, na ktorej sedia diváci, striedavo svietia neónky. Rovnakú funkciu plní hudba (Mário Drgoňa), ktorá umocňuje dramatický efekt.

Postava Štefana, ktorého stvárňuje Krištof Tobiáš, je od začiatku až do konca inscenácie opradená tajomstvom – nikto nevie, odkiaľ prišiel a na koho vlastne čaká. Tobiáš kreuje postavu Štefana nielen po vonkajšej stránke (neistý krok, ruky schované vo veľkej bunde horčicovožltej farby, sedenie v kúte), ale najmä po vnútornej – má v očiach napätý, až šialený výraz, ktorý sa najintenzívnejšie prejavuje v blízkosti Kataríny. Jej prítomnosť ho dráždi, zmieta ním veľký vnútorný boj, ktorý sa odzrkadľuje aj navonok – keď sa k nej priblíži a chytí ju za tvár (s cieľom pobozkať ju), v poslednej chvíli si to rozmyslí a odstúpi od nej. Krištof Tobiáš je vo svojej postave tajomného Štefana mimoriadne pôsobivý a autentický. Postava Kataríny je v podaní Dominiky Richterovej spontánna a impulzívna. Keď sa dozvie, že vlak ušiel, od zúfalstva objíme Štefana, a keď napokon vyjde najavo, že vlak bude mať len hodinové meškanie, v jeho náručí taktiež nachádza dôvod na radosť. Richterová vierohodne stvárňuje spontánnosť mladého dievčaťa, ktoré príliš nepremýšľa nad dôsledkami svojich činov. Peter Ondrejička vie v úlohe Jána najpôsobivejšie vytvárať komické situácie, ktoré často vyplývajú z kontextu (keď sa ho priateľka Melánia spýta, o čom sa so Štefanom rozprávali, tak jej povie pravdu o ich vzťahu, no v poslednej chvíli to otočí na žart). Ondrejičkovi sa veľmi dobre darí vytvárať napätie, ktoré pociťuje vo vzťahu s Melániou – zvyšuje na ňu hlas, od zúfalstva sa chytá za hlavu a dôrazne ju žiada, aby prestala klopkať podpätkami. Melániu stvárňuje Kristína Kanátová, ktorá veľmi dobre pracuje s kontrastnosťou svojej postavy. Na jednej strane neváha z nervozity zvýšiť na Jána hlas, no keď zamdlie, prejaví sa jej starostlivá stránka – plieska ho po tvári, aby sa prebral a následne ho obmotáva do bieleho šálu, aby neprechladol. Hoci si od Kataríny a Štefana na začiatku udržuje odstup, postupne sa uvoľní.

V inscenácii Nič. A všetci svätí sa prejavil najmä cit pre dynamiku. Študentovi réžie Janovi Jančovi sa podarilo postupne vytvárať napätie a aj na malej ploche rozohrať zaujímavé situácie (až v závere sa dozvedáme, prečo sa Štefan vyhýbal Kataríne). Pod jeho dohľadom vznikajú živé postavy. Herci neodriekavajú svoje repliky, ale sú plnokrvne autentickí a prejavujú širokú škálu emócií (strach, radosť, beznádej, napätie, nepokoj). Celému tvorivému tímu sa podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá na relatívne malom priestore rozohráva  dôležitú otázku – kam ako ľudia smerujeme? Inscenácia ale neponúka odpoveď. Poukazuje na to, kam nás dokáže doviesť samotný osud a ako sa dokážeme prejaviť v zdanlivo bizarných situáciách. Nič. A všetci svätí je vlakom plným napätia, mrazu a živých, nefalšovaných emócií.

Miroslava Košťálová

1. bc KDŠ

William Wolf: Nič. A všetci svätí

Premiéra: 27. 11. 2017, Štúdio Kaplnka

Réžia: Ján Janča

Dramaturgia/Preklad: Mário Drgoňa

Scéna: Klára Zsigrai

Kostýmy: Terézia Kosová

Svetelný dizajn: Ema Hmeľarová

Produkcia: Frederika Krajčíková, Barbora Kapustová

Účinkujú: Zuzana Šuvadová, Ján Keselý, Peter Ondrejička, Kristína Kanatová, Dominika Richterová, Krištof Tobiáš Zachar