O hrôzach vojny sa dnes väčšina populácie (vďakabohu) dozvedá len z kníh, dokumentov, správ, výpovedí pamätníkov, filmov či divadelných inscenácii. Autorský text Nikolety Tužinskej SABUR v Štúdiu Kaplnka konfrontuje verejnosť s dôsledkami nedávnej vojny na Balkáne. 

Zásluhou vydavateľstva Absynt sa k slovenským čitateľom dostáva reportážna literatúra z celého sveta. Jedna z kníh tohto žánru od Wojciecha Tochmana Ako by si kameň jedla, stála na úplnom začiatku inšpirácie vzniku autorského textu s témou vojny na Balkáne. Rozsiahlosť tematiky skonkretizovala kniha (opäť od vydavateľstva Absynt) Jana Urbana Všem sráčům navzdory aneb Válka, o které nechcete nic vědět, ktorej príbeh sa sústreďuje na obliehanie Sarajeva v rokoch 1992 – 1996. 

Dej dramatického textu je vo svojej podstate jednoduchý, no vzťahovo komplikovaný a situačne vybičovaný. Skupinu ľudí žijúcich v Sarajeve, rôznorodú svojím pôvodom, vierovyznaním, zamestnaním či snami, spája projekt inžiniera, ktorý chce v rodinnom dome, nachádzajúcom sa v blízkosti letiska, postaviť tunel. Ním bude možné do mesta dovážať stravu a vojenské či lekárske potreby. Jadrom príbehu je otázka spolupráce v čase vojny. Práve pri nej by bolo potrebné zotrieť akékoľvek medziľudské rozdiely, pretože v boji o ľudský život nemožno rozlišovať mieru rovnosti či nerovnosti. Pudová živočíšnosť núti postavy konať a zároveň neustále zápasiť s myšlienkou strachu, postavenia a neistej budúcnosti. 

Inscenačná podoba textu sa postupne začala realizovať spojením tvorivého tímu. K spolupráci si autorka textu a dramaturgička inscenácie Nikoleta Tužinská prizvala režiséra z Katedry bábkarskej tvorby Mateja Trubana. Ťaživú atmosféru hravo a s ľahkosťou popreplietal nenásilným a miestami čiernym humorom v podobe vtipov. Priebeh výstavby tunela narúšali absurdné i menej absurdné situácie, pri ktorých vykreslení režisér Matej Truban vždy povýšil alebo ozvláštnil jednu zložku pred ostatnými. Či už išlo o svetlo, krátke interakcie s divákom, herectvo, hudobnú zložku alebo azda najabsurdnejšiu situáciu – príchod klauna do domu uprostred kopania tunela, kde bola využitá práca s bábkou a štylizovaným herectvom Natálie Fašánkovej. 

Priestor javiska predstavoval exteriér domu, ktorého miestnosti boli členené na základe scénických prvkov – rezbársky stôl, klavír, kreslo, písací stôl, sporák a kuchynský stôl. Anna Revická (scéna) a Terézia Kosová (kostým) pracovali s jednoduchosťou a divadelnou skratkou zvýrazňujúcou stiesnenosť a nepohodlie postáv, ale aj divákov. V tesnej blízkosti hľadiska stekali z infúznych hadičiek (pripevnených o strop) kvapky vody, postavy vynášali z „pivnice“ vrecia s hlinou, rozsýpali ju po scéne a takmer neustále sa v inscenácii fajčilo. Videoprojekcia dopĺňala divákom mnohé nevypovedané informácie a premietala autentické zábery z obdobia vojny. 

Napätie a tempo inscenácie boli postavené predovšetkým na dostatočne vyvážanej hereckej zložke. Dramatické postavy zastupovali etnickú, náboženskú a názorovú rozmanitosť vtedajšieho sarajevského obyvateľstva. Stolár (Peter Martinček), stelesňoval  nekontrolovateľnú agresivitu a zároveň akúsi jednoduchosť obyčajného človeka snívajúceho o spokojnom živote a dobrom jedle. V kontraste stála jeho manželka (Polina Nikolaevskaya) operná speváčka, zakladajúca si na kariére a postavení (ako jediná nepomáhala s prácami pri vynášaní hliny z tunela). Nikolaevskaya však pretavila do svojej chladnej postavy krehkosť. Ráznu tvrdosť a odhodlanosť vdýchla moslimskému dievčaťu Sarah Arató a nádej, ale i životné úvahy o zlyhaní do ponurej nálady vnášali inžinier (Michal Spielmann) a režisér (Jakub Jablonský). Natália Fašánková sa chopila troch rozličných, ale rovnomerne naplnených postáv – redaktorka, klaun a armádna veliteľka. Jej náhly príchod na javisko zakaždým menil a ovplyvňoval náladu a konanie. Oživením inscenácie bolo „audio účinkovanie“ dramaturgičky Nikolety Tužinskej ako rozhlasovej redaktorky a „video účinkovanie“ režiséra Mateja Trubana ako vojenského hovorcu v televíznych novinách. 

Inscenátori predložili pred divákov hneď niekoľko otázok. V akom okruhu sa akákoľvek vojna (či už minulá alebo prebiehajúca) skutočne dotýka ľudí a nakoľko sú vojnové obete len informáciou či krátkym príbehom vo svete? 

Dominika Tekelová, 1. Mgr. KDŠ 

Realizačný tím

Réžia: Matej Truban

Dramaturgia: Nikoleta Tužinská

Scéna: Anna Revická

Kostýmy: Terézia Kosová

Svetelný dizajn: Anna Revická

Produkcia: Eva Novotná

Kamera: Filip Figel

VFX: Majo Valovič

Zvuk: Maroš Olah

Strih: Vladimíra Vrbiňáková

Obsadenie

Peter Martinček, Polina Nikolaevskaya, Michal Spielmann, Natália Fašánková, Jakub Jablonský, Sarah Arató / Eva Moresová

Premiéra: 9. a 10. decembra 2019, Štúdio Kaplnka, Ventúrska 3