Vo svete sme iba informácia

recenzorNikoleta TužinskáSaburKaplnkaDominika Tekelová
(foto: Filip Figel)

O hrôzach vojny sa dnes väčšina populácie (vďakabohu) dozvedá len z kníh, dokumentov, správ, výpovedí pamätníkov, filmov či divadelných inscenácii. Autorský text Nikolety Tužinskej SABUR v Štúdiu Kaplnka konfrontuje verejnosť s dôsledkami nedávnej vojny na Balkáne. 

Zásluhou vydavateľstva Absynt sa k slovenským čitateľom dostáva reportážna literatúra z celého sveta. Jedna z kníh tohto žánru od Wojciecha Tochmana Ako by si kameň jedla, stála na úplnom začiatku inšpirácie vzniku autorského textu s témou vojny na Balkáne. Rozsiahlosť tematiky skonkretizovala kniha (opäť od vydavateľstva Absynt) Jana Urbana Všem sráčům navzdory aneb Válka, o které nechcete nic vědět, ktorej príbeh sa sústreďuje na obliehanie Sarajeva v rokoch 1992 – 1996. 

Dej dramatického textu je vo svojej podstate jednoduchý, no vzťahovo komplikovaný a situačne vybičovaný. Skupinu ľudí žijúcich v Sarajeve, rôznorodú svojím pôvodom, vierovyznaním, zamestnaním či snami, spája projekt inžiniera, ktorý chce v rodinnom dome, nachádzajúcom sa v blízkosti letiska, postaviť tunel. Ním bude možné do mesta dovážať stravu a vojenské či lekárske potreby. Jadrom príbehu je otázka spolupráce v čase vojny. Práve pri nej by bolo potrebné zotrieť akékoľvek medziľudské rozdiely, pretože v boji o ľudský život nemožno rozlišovať mieru rovnosti či nerovnosti. Pudová živočíšnosť núti postavy konať a zároveň neustále zápasiť s myšlienkou strachu, postavenia a neistej budúcnosti. 

Inscenačná podoba textu sa postupne začala realizovať spojením tvorivého tímu. K spolupráci si autorka textu a dramaturgička inscenácie Nikoleta Tužinská prizvala režiséra z Katedry bábkarskej tvorby Mateja Trubana. Ťaživú atmosféru hravo a s ľahkosťou popreplietal nenásilným a miestami čiernym humorom v podobe vtipov. Priebeh výstavby tunela narúšali absurdné i menej absurdné situácie, pri ktorých vykreslení režisér Matej Truban vždy povýšil alebo ozvláštnil jednu zložku pred ostatnými. Či už išlo o svetlo, krátke interakcie s divákom, herectvo, hudobnú zložku alebo azda najabsurdnejšiu situáciu – príchod klauna do domu uprostred kopania tunela, kde bola využitá práca s bábkou a štylizovaným herectvom Natálie Fašánkovej. 

Priestor javiska predstavoval exteriér domu, ktorého miestnosti boli členené na základe scénických prvkov – rezbársky stôl, klavír, kreslo, písací stôl, sporák a kuchynský stôl. Anna Revická (scéna) a Terézia Kosová (kostým) pracovali s jednoduchosťou a divadelnou skratkou zvýrazňujúcou stiesnenosť a nepohodlie postáv, ale aj divákov. V tesnej blízkosti hľadiska stekali z infúznych hadičiek (pripevnených o strop) kvapky vody, postavy vynášali z „pivnice“ vrecia s hlinou, rozsýpali ju po scéne a takmer neustále sa v inscenácii fajčilo. Videoprojekcia dopĺňala divákom mnohé nevypovedané informácie a premietala autentické zábery z obdobia vojny. 

Napätie a tempo inscenácie boli postavené predovšetkým na dostatočne vyvážanej hereckej zložke. Dramatické postavy zastupovali etnickú, náboženskú a názorovú rozmanitosť vtedajšieho sarajevského obyvateľstva. Stolár (Peter Martinček), stelesňoval  nekontrolovateľnú agresivitu a zároveň akúsi jednoduchosť obyčajného človeka snívajúceho o spokojnom živote a dobrom jedle. V kontraste stála jeho manželka (Polina Nikolaevskaya) operná speváčka, zakladajúca si na kariére a postavení (ako jediná nepomáhala s prácami pri vynášaní hliny z tunela). Nikolaevskaya však pretavila do svojej chladnej postavy krehkosť. Ráznu tvrdosť a odhodlanosť vdýchla moslimskému dievčaťu Sarah Arató a nádej, ale i životné úvahy o zlyhaní do ponurej nálady vnášali inžinier (Michal Spielmann) a režisér (Jakub Jablonský). Natália Fašánková sa chopila troch rozličných, ale rovnomerne naplnených postáv – redaktorka, klaun a armádna veliteľka. Jej náhly príchod na javisko zakaždým menil a ovplyvňoval náladu a konanie. Oživením inscenácie bolo „audio účinkovanie“ dramaturgičky Nikolety Tužinskej ako rozhlasovej redaktorky a „video účinkovanie“ režiséra Mateja Trubana ako vojenského hovorcu v televíznych novinách. 

Inscenátori predložili pred divákov hneď niekoľko otázok. V akom okruhu sa akákoľvek vojna (či už minulá alebo prebiehajúca) skutočne dotýka ľudí a nakoľko sú vojnové obete len informáciou či krátkym príbehom vo svete? 

Dominika Tekelová, 1. Mgr. KDŠ 

Realizačný tím

Réžia: Matej Truban

Dramaturgia: Nikoleta Tužinská

Scéna: Anna Revická

Kostýmy: Terézia Kosová

Svetelný dizajn: Anna Revická

Produkcia: Eva Novotná

Kamera: Filip Figel

VFX: Majo Valovič

Zvuk: Maroš Olah

Strih: Vladimíra Vrbiňáková

Obsadenie

Peter Martinček, Polina Nikolaevskaya, Michal Spielmann, Natália Fašánková, Jakub Jablonský, Sarah Arató / Eva Moresová

Premiéra: 9. a 10. decembra 2019, Štúdio Kaplnka, Ventúrska 3

iniciátor
  01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com