Všetko, čo ste vlastne radšej nechceli vedieť o sexe...

Urbánny sexualizmusMartina Mašlárová

Jedným z veľkých on-line škandálov leta 2015 bol únik státisícov mien zo servera Ashley Madison, internetovej zoznamky pre neverných partnerov. Útok hackerov neušetril ani tých užívateľov, ktorí si za poplatok dali všetky svoje dáta zo stránky vymazať. Napriek tomu je služba stále populárna – v lete nasledujúceho roka bola zoznamka stále dostupná v 53 krajinách sveta a mala viac než 40 miliónov (!) klientov. Na druhej strane, novým trendom, ktorý sa vo svete čoraz viac udomácňuje, je „polyamory“, koncept konsenzuálnych polygamických vzťahov v rôznych podobách(1) – napríklad na stránke BBC Future vyšiel pred pár mesiacmi článok, ktorý tvrdil, že „multimilostné“ vzťahy sú možnou budúcnosťou toho, čo nazývame láskou. 

Belgická sexuologička Esther Perel, ktorá rovnako ako Woody Allen žije v New Yorku, tvrdí, že ľudia by mali prehodnotiť svoje predstavy o ideáli monogamie, vernosti a „normálnosti“, pretože ľudská sexualita skrátka odmieta fungovať podľa pravidiel, ktoré jej nastavuje spoločnosť. Allen, autor známeho výroku „Neviem, aká je otázka, ale odpoveď je určite sex,“ (a mnohých iných bonmotov na túto tému), by s Perelovou nepochybne súhlasil. Nevera, sexualita a milostné eskapády sú napokon motívy, ktoré sú hlavným korením celej jeho tvorby(2). Výnimkou nie sú ani tri jednoaktovky, Central Park West, Riverside Drive a Old Saybrook, ktoré pod spoločným názvom Urbánny sexualizmus v Lab-e naštudoval režisér Roman Polák s absolventským hereckým ročníkom.

Hry Riverside drive a Old Saybrook (2003), ktoré Allen napísal v rovnakom čase a dokonca ich sám režíroval v jednom z off-broadwayských divadiel, nie sú neznáme ani slovenskému publiku. Dvojinscenácia týchto textov v réžii Ingrid Timkovej v MDPOH (2011) bola doteraz vôbec posledným naštudovaním nejakého Allenovho titulu u nás. Polák k nim pridal ešte staršiu Allenovu hru Central Park West (1995) (3), ktorú možno spolu s ostatnými dvoma zaradiť k pomyselnému cyklu „urbánnych“ konverzačných komédií z prostredia newyorskej vyššej strednej triedy.

Medzi hlavné črty Allenovej tvorby, ktoré charakterizujú aj tieto hry, patrí vysoká miera autobiografickosti (napríklad postavy často spojené so svetom filmu), cynický humor a irónia, špecifický verbalizmus povrchného filozofovania, ktorým postavy trpia a tiež istá zámerná banalita a každodennosť, ktorá sa premieta do dialógov a vykresľovaných situácií. Práve oná banálnosť môže byť kameňom úrazu nielen jeho filmov, ktoré majú svojich skalných fanúšikov i zarytých odporcov, ale aj inscenácií jeho hier. Dokázať pretlmočiť allenovské repliky, ktoré sú akoby plné slovného balastu „o ničom“, a na javisku oživiť ich svojrázny, neraz absurdný vtip, si vyžaduje istú režijnú a najmä hereckú nadprácu a prirodzenú sofistikovanosť až „čudáckosť“ (stačí si spomenúť na Oskarom a Zlatým glóbusom ocenenú, brilantne bizarnú Cate Blanchett v role psychotickej Jasmine vo filme Blue Jasmine).

V Polákovej inscenácii veľmi dobre vidno, kto z budúcich absolventov na túto výzvu už dorástol a kto si na nej zatiaľ skôr vylamuje zuby. Hoci režisér chcel dať príležitosť hercom, ktorí sa doteraz nemali šancu veľmi ukázať a naopak, „hviezdy“ ročníka obsadil do menších postáv, paradoxne práve tie dominujú inscenácii, sú zdrojom humoru a dynamiky. Napríklad Monika Potokárová sa na javisku objaví len nakrátko v úlohe dvoch mileniek (v dvoch rôznych príbehoch), ale v oboch prípadoch dokáže svoje figúrky plasticky kreovať do takej miery, že sa vlastne stávajú výbornými karikatúrami samých seba. Oproti racionálnej vydieračke Barbare (Riverside drive) mala viac priestoru pre charakterizáciu ako naivná mladučká Júlia (časť Central Park West), bývalá pacientka psychiatričky Phyllis a zároveň milenka jej manžela Sama, ktorá v Potokárovej podaní pôsobí ako z inej planéty. Je ako Majka z Gurunu, ktorá ešte nerozumie fungovaniu vzťahov a všetko sa jej deje akoby mimochodom. Vo výraze zdarne kombinuje mentálnu neprítomnosť, prostoduchosť a emocionálny dištanc. Moment, kedy znenazdajky vystrelí na Sama, po čom ľútostivo, no rovnako nechápavo odchádza, je v jej podaní par excellence ukážkou Allenovho absurdného pointovania.

Vystihnúť „allenovský“ typ sa podarilo aj Anne Rakovskej, ktorá hrá sarkastickú psychoanalytičku Phyllis a úspešne lavíruje medzi hysterickými prejavmi podvádzanej ženy a vecným, drsne ironickým komentovaním diania. Na druhej strane, Danka Svetlíková ako Carol, Phyllisina kamarátka a tiež Samova exmilenka, sa nedokázala vyhnúť nadmernému afektu vo verbálnom prejave a miestami nadbytočným, nezámerne pôsobiacim pohybom a gestám. Typologicky zaujímavá herečka akoby si na javisku ešte nebola istá sama sebou a usilovala sa to zakryť prehnaným, ale nepremysleným využívaním všetkých výrazových prostriedkov.

Podobne silene vyznel aj výkon Moniky Horváthovej v poslednej z troch hier (Old Saybrook), v ktorej stvárnila Jenny, náruživú sestru Normanovej manželky Sheily a – predvídateľne – jeho milenku. Barbora Palčíková ako Sheila v ženskom obsadení zvlášť nevynikla, ale jej civilný, prirodzený prejav súznel s celkovým ladením inscenácie, taktiež s herectvom Martina Varínskeho, ako trochu ľahostajného neverníka Normana. V tretej časti sa ukázala najmä Dominika Žiaranová ako pôvabne upätá, naoko veľmi konzervatívna Sandy, ktorá s uhladeným účesom a v strohých šatách drží kolená pevne pri sebe, rojčí o romantickej minulosti v začiatkoch manželstva a zmeravie pri akomkoľvek náznaku neprístojnosti vo svojom či cudzom živote. Krajná poloha Žiaranovej bola veľmi dobrou kontrastnou plochou pre herectvo Martina Kochana, ktorý stvárnil jej manžela Hala. Vo svojej žoviálnosti a nenútenosti  je výborným protipólom Sandy. Kochanov cit pre humorné nuansy postáv sa prejavil už v minulosti (napr. Matej Vodnár v inscenácii Všetko za národ), aj jeho mierne otravný, sociálne nie príliš empatický Hal patrí k najsympatickejším postavám inscenácie.

Pokiaľ ide o mužské obsadenie celkovo, práve do poslednej časti sa koncentrovali najvýraznejšie výkony. Okrem Kochana aj Marek Koleno ako nechápavý chirurg David, ktorý si popri sledovaní golfu a lúskaní pistácií ani nevšimol, že žena ho podvádza, dokázal ustriehnuť krehkú hranicu medzi grotesknou štylizáciou a prvoplánovosťou (čo nebolo ľahké pri postave, ktorej zaslepenosť voči manželkinej nevere je už v hre samotnej na hranici znesiteľnosti). Zároveň celkom na záver – na podobne minimálnej ploche ako Potokárová – nestereotypný prístup k postave opäť potvrdil aj Richard Autner ako spisovateľ Max. Allenova autoprojekcia (tiež častý prvok v jeho tvorbe) zvráti celý dej príbehu, keď sa ukáže, že všetci okrem Sandy a Hala sú oživenými postavami, ktoré Max napísal. Podobne ako Potokárová (s ktorou Autner dopĺňa najmladšiu generáciu hereckého súboru SND), herec dokáže aj pri menšej postave nájsť charakterizačný prvok, vďaka ktorému sa stáva zapamätateľnou. Komickosť postavy pritom vytvára cez detaily a nuansy skôr než cez hrubozrnné karikovanie.

Práve to sa miestami nedarilo Tomášovi Stopovi (časť Riverside drive), ktorý ako vyšinutý bezdomovec-scenárista-konšpirátor hral viac-menej na jednu strunu humoru vyhroteného ad absurdum. Treba ale oceniť, že sa v snahe vytvoriť vierohodne preexponovanú postavičku miestneho excentrického „podivína“ nebál vyskúšať si iný register, než v akom sa pohyboval pri väčšine svojich predošlých postáv. Celkovo boli popri silnej tretej tretine mužskí predstavitelia, čiastočne azda s výnimkou Adama Jančinu v Riverside drive – teda najmä Simon Kopunec a Samuel Šimko – herecky skôr poddimenzovaní. Kopunec ako zženštilo neurotický Howard a Šimko ako jeho protipól, mačistický Sam, nedokázali využiť ponúknutý priestor tak dobre ako ich herecké partnerky.

Hlavným problémom inscenácie však bola najmä zdĺhavosť a repetetívnosť vyplývajúca zo spomínaného základného dramaturgického riešenia, spojenia troch monotematických jednoaktoviek do jednej inscenácie.

Zaradenie hry Old Saybrook, ktorá v závere obsahuje pirandellovskú epizódu so spisovateľom, na koniec inscenácie, bolo z hľadiska štruktúry šikovným riešením. Toto radenie dáva možnosť interpretovať aj oba predošlé príbehy a ich postavy ako autorovu fikciu (hoci explicitne to nič nenaznačuje) a pomyselne tak prepojiť tri samostatné celky. V tomto duchu možno čítať aj poznámku z bulletinu o tom, že situácie z Allenových hier pôsobia ako skúsenosti skutočných ľudí, ktorí sa o ne rozhodli podeliť s autorom a postavy sú teda autorovými obrazmi ľudí, akými sme my sami a s akými sa divák môže stotožniť(4). Navyše záverečné prehovory Maxa a ostatných, v ktorých sa typicky allenovsky pseudofilozofuje o vzťahoch, manželstve, o tom, čo vzťahy narúša, o tom, čo je možné v skutočnom živote a o možnostiach autorskej fikcie, o (anti)hrdinoch všedného dňa, ktorých životy nie sú o nič menej tragické, než životy postáv z antických tragédií, vytvárajú jasný tematický oblúk preklenujúci všetky tri epizódy.

Samotné spojenie všetkých troch hier, napriek pochopiteľnosti tohto riešenia v rámci špecifických potrieb školskej prevádzky a absolventskej inscenácie, však celku neurobilo dobrú službu. Hoci z plagátu bol čitateľný zámer vytvoriť rôzne varianty citovo deprivovaných, sexuálne deviantných, či celkom obyčajne ľudských a pritom živočíšnymi pudmi poháňaných jedincov, v konečnom dôsledku ostalo len pri plagáte. Samotná predloha neposkytuje natoľko diferencované a prehĺbené profily postáv a Polákova réžia sa podľa všetkého sústredila viac na prácu s hercami a s pre nich novým typom textu, než na napĺňanie naznačeného interpretačného rámca.

Z urbánneho sexualizmu tak ostala iba urbánna nevera a cyklické vrstvenie tohto motívu sa veľmi rýchlo stalo príliš predvídateľným, ničím neprekvapujúcim stereotypom. Ak by sme z každej samostatnej časti mali dojem, že sledujeme výstižný a vtipný opis vzťahových mechanizmov, pri ich spojení sa len nanovo konfrontujeme s tou istou zápletkou, de facto s tými istými ľuďmi, s rovnakými modelmi nefunkčných partnerstiev a s rovnako (ne)očakávaným zvratom v dramatickej štruktúre. Navyše, napriek na záver formulovanej nádeji na nové začiatky, inscenácia vytvára pomerne monotónny obraz sveta, v ktorom je nevera jediná možnosť.

Slovami spisovateľa Maxa, vyplýva z toho, že „neverní sú všetci, čo nie je celkom pravda“. Hal mu na to odpovedá nasledujúcou replikou – „Nemusí to byť pravda, ak je to komické. Umenie nie je ako život“. Keď je toho však na javisku priveľa a v podstate ide len o to jedno, už to nie je ani komické a nepôsobí to ani ako umenie, ani ako život, ale ako banalita, ktorá napriek vtipným momentom nudí.

 

 Martina Mašlárová

 

(1) Nemusí ísť len o to, že dvojica má viacerých sexuálnych partnerov, ale aj o rôzne úrovne vážnych vzťahov s rôznym stupňom výlučnosti.

(2) Pre slovenské divadlo Woodyho Allena začiatkom 90. rokov „objavil“ režisér Juraj Nvota, ktorý inscenoval hry Zahraj to ešte raz, Sam! a ...a vedľajšie príznaky v Trnavskom divadle a Sex noci svätojánskej v Slovenskom národnom divadle. 

(3) Toto spojenie nebolo náhodné ani dramaturgicky obzvlášť originálne, tieto tri hry vyšli aj v spoločnej knižnej zbierke.

(4) S tým súvisí aj v recenzii opomenuté výtvarné riešenie, teda scéna a kostýmy. Oboje skôr nevtieravo, nenápadne vytvára prostredie, z ktorého postavy pochádzajú, bez toho, že by pridávali osobitú výtvarnú kvalitu inscenácii.

 


Réžia: prof. Roman Polák
Preklad a úprava textov: Alžbeta Vrzgulová, Jakub Szatinský
Scéna: Patrícia Sniščáková
Kostýmy: Andrea Madleňáková
Svetelný dizajn: Veronika Vartíková
Produkcia: Lucia Finková, Norbert On
Réžia: prof. Roman Polák
Preklad a úprava textov: Alžbeta Vrzgulová, Jakub Szatinský
Scéna: Patrícia Sniščáková
Kostýmy: Andrea Madleňáková
Svetelný dizajn: Veronika Vartíková
Produkcia: Lucia Finková, Norbert Ondruš

Účinkujú: Richard Autner, Monika Horváthová, Adam Jančina, Martin Kochan, Marek Koleno, Simon Kopunec, Barbora Palčíková, Monika Potokárová, Anna Rakovská, Tomáš Stopa, Danka Svetlíková, Samuel Šimko, Martin Varinský, Dominika Žiaranová

 

 

 

 

 

 

 

iniciátor
Marec - 2024
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com