Vtipná absurdita

Roald DahlNonsensedramatizáciaKBTBibiána Švecová
Nonsense
Nonsense
Nonsense

Anglický humor, štipka absurdity, odstup, nečakaný prekvapivý záver... to všetko sú atribúty, ktorými oplýva tvorba (rozprávky, poviedky či autobiografia) Roald Dahla. Aj to bolo inšpiráciou pre bábkarov, ktorí sa nebáli pohrať s jeho textami, čím priniesli na školské divadelné dosky vtipný, ale zároveň trpký obraz o človeku. A možno aj o sebe a o nás.

O výber konkrétnych poviedok, ich dramatizáciu a režijné spojenie do celistvého tvaru sa postarala Elégia Štrbová. Svoju voľbu upriamila na štyri poviedky – Zajko Bojko, Gurmán, Aj jahňa môže zabiť a Jed. Texty prepracovala, postavy zrovnoprávnila a každej dala rovnaký priestor na výpoveď. Tým vytvorila zaujímavú syntézu medzi štyrmi rozdielnymi textami,  pričom ich nesúrodý pôvod v inscenácii nebolo možné rozpoznať.

V tejto bakalárskej inscenácii sa spájala činohra s bábkovými princípmi, prirodzenosť so štylizáciou. Strohá scénografia (Juliána Dubovská) prácou hercov nadobúdala nové významy, variácie, ožívala pod ich rukami. Zo zdanlivo nemotornej veľkej klietky, ktorá symbolizovala uzavretosť a hranice, za ktoré sa nemožno dostať, sa stala spovednica, jedálenský stôl, rakva. Okrem toho herci pracovali aj s menšími klietkami či konštrukciami, ktoré charakterizovali ich postavy alebo náznakovo predpovedali ich blízku budúcnosť. Postava Dcéry pracovala s malou kockou na hlave ako s klobúkom, ktorý okliešťoval jej myseľ, racionálne uvažovanie, alebo ju využila v oblasti nôh, kedy jej klietka bránila urobiť krok vpred alebo kamkoľvek inam. Aj postava Matky mala na hlave klietku, tá jej však mala uprostred vymodelovanú drôtenú tvár. Tú bolo vidieť až po otočení klietky, čo vypovedalo o Matkinej rozpoltenosti, dvoch tvárach dvoch „osôb“ a emóciách bijúcich sa v jej vnútri.

Kostýmy (Ferenc István Simon, Veronika Katics) boli ladené do bielej, čiernej a sivej farby a harmonizovali s kovovou/drôtenou scénou. V náznaku podávali informáciu, že nie je všetko len čierne a biele – dobré a zlé. Postavy, ktoré sa striktne držali jedného názoru, mali kostýmy predovšetkým čiernej farby. U postáv, ktoré boli názorovo a myšlienkovo otvorenejšie, sa objavili prvky bielej farby. Postavy v kostýmoch sivej farby vytvárali pomyselný kompromis rôznych názorov a otvorenosti. Biela košieľka u dcéry navyše podčiarkovala jej nevinnosť. Pomocou svetla pôsobili kostýmy a scéna buď chladne, kedy aj postavy boli odmerané, mali odstup a nadhľad nad situáciou, alebo naopak vytváralo svetlo príjemnú atmosféru, herci boli prirodzení a ako postavy uvoľnení. Svetelné zmeny rovnako upriamovali pozornosť na detaily a dopĺňali jednotlivé mizanscény (zubné protézy či ruky imaginatívne vytvárajúce oči otca a doktora pri ich rozhovore, zvedavé pohľady pomocou práce s očnými buľvami) či prechody medzi výstupmi (pri prechodoch sa využívalo výhradne modré svietenie).

Absurdnosť a humor boli v inscenácii zvýraznené aj vybranou hudbou (Tomáš Köppl). Z reproduktorov sa ozývali jemné klavírne tóny, chorálová hudba, herci tiež spievali naživo. Hudba buď podporovala myšlienku, ako v prípadoch znejúceho chorálu pri prehovoroch kňaza, alebo išla proti nej – živý spev hercov ako hudobné „intro“ pri stretnutí otca s doktorom.

Študenti Katedry bábkovej tvorby vytvorili široký diapazón hereckých prejavov svojou prirodzenosťou aj gradáciou štylizácie. Každá postava prechádzala vnútorným vývinom od absolútnej prirodzenosti až po zjavnú, priam výraznú štylizáciu. Postavy slúžok (Lenka Škoricová, Juliána Hamranová) boli príkladom od začiatku prítomnej štylizácie, ktorá sa postupom plynutia inscenácie stupňovala. Cez ich grotesknú štylizáciu, nezmyselné správanie a akciu po štipke prinášali vtip, a z nenápadných slúžok sa stali postavami, ktoré sa podieľali na posúvaní deja. Podobná štylizácia bola prítomná aj u matky (Mária Ševčíková), keď ako poslušná, naivná a ustráchaná manželka ukázala svoju pravú tvár. Jej vnútorné myšlienkové pochody, rozorvanosť a nezmyselné konanie oproti slovám, ktoré vypustila z úst, vytvárali podobne vtipné situácie ako postavy slúžok. Farár Lukáša Jurka bol od začiatku jemne štylizovaný do roviny ustráchaného, hanblivého muža, držiaceho si od žien odstup. Drobná mimika a gestá z jeho postavy vytvorili vtipnú (ľahko ovplyvniteľnú) figúrku. Postavy doktora (Jakub Malota), otca (Andrej Šandula) a dcéry (Patrícia Sopkovičová) si herci vybudovali predovšetkým na prirodzenosti. Sebavedomý a znalý doktor a priateľ rodiny, rovnako sebavedomý a súťaživý otec a neskúsená a miestami naivná dcéra až v závere (ne)odhalili svoju pravú tvár a (ne)zvýraznili nuansy svojho charakteru. Všetky postavy na začiatku inscenácie disponovali prirodzeným konaním, ktoré plynule prechádzalo do rôznych typov štylizácie (grotesknej, mimickej, pohybovej). Inscenácia vytvorila syntézu medzi postavami, ich príbehmi a špecifickosťou tvorby Roalda Dahla.

    Anglický humor, nečakané zvraty a ešte nečakanejšie vyvrcholenia v tvorbe Roalda Dahla boli zrejme Elégii Štrbovej do značnej miery blízke. Dahlov vtip a zmysel pre absurdnosť vytvoril s režijnou koncepciou Elégie Štrbovej syntézu nielen po textovej, ale aj po hereckej, hudobnej a výtvarnej stránke. Vďaka tomu vznikla naozaj komplexná inscenácia plná vtipnej absurdity, aká na školskom javisku už dávno nebola.

Roald Dahl, Elégia Štrbová: Nonsense

premiéra 28. 4. 2017, Štúdio 1

Dramatizácia a réžia: Elégia Štrbová

Scénografia: Juliána Dubovská

Kostýmy: Ferenc István Simon, Veronika Katics

Produkcia: Tomáš Tužinský, Norbert Ondruš

Hudba: Tomáš Köppl

Účinkujú: Andrej Šandula, Mária Ševčíková, Patrícia Sopkovičová, Martin Frank/Jakub Malota, Lukáš Jurko, Lenka Škoricová, Juliána Hamranová

iniciátor
September - 2019
  01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com