Režisér vo svojej estetickej koncepcii nadväzuje na antropologickú líniu divadla, hľadá pôvodné korene divadelnosti. Hlavnou inšpiráciou mu je divadlo butó. Prvky tohto typu divadelnosti do inscenácie priniesla japonská tanečníčka Sumako Koseki, ktorá ako odborníčka spolupracovala na pohybovej stránke inscenácie. Úvodný výstup najjasnejšie demonštruje tieto východiská ‒ herci v spomalenom rituálnom tempe pochodujú okolo kruhu s pieskom, v ktorom sú čarodejnice. Postupne každý do kruhu vstúpi a čarodejnice ho rituálne poprášia. Pri prudších pohyboch sa následne prach rozptýli do priestoru a vytvára akýsi mystický belavý opar. 

Vizuálna stránka (scéna Ľudmila Bubánová, kostýmy a masky Zuzana Hudáková) sa vyznačuje minimalizmom, ktorý odkazuje práve k antropologickému typu divadla. Okrem pieskového kruhu v centre javiska, ktorý sám osebe je dokonalou metaforou a archetypom, sú na horizonte zavesené tri zvislé pruhy bielej látky. Kruh a biele pásy sú akoby znakom vesmírnej dokonalosti, dokonalej abstrakcie, prapodstaty sveta. Priestor kruhu sa stáva miestom pre nadpozemské, až snové obrazy, väčšinou spojené s postavami čarodejníc.

Podobne aj kostýmy sú jednoduché, ladené výhradne v čiernej a bielej farbe. Ženské postavy (s výnimkou Lady Macbeth) majú priliehavé legíny a prsia zahalené a stiahnuté čiernym obväzom. Muži v čiernych tričkách, na ktorých sú lesklé pásy, vytvárajú dojem vojakov v brnení. Lady Macbeth ako jediná nosí čierne šaty, ale taktiež veľmi splývavé a nevýrazné. Všetci herci majú navyše nabielo nafarbené tváre, čím sa umocňuje dojem mystickosti. V tejto výtvarnej koncepcii trochu nepochopiteľne figuruje drobný žart, kedy manželia Macbethovci vchádzajú vo výstupe večere na scénu s papierovými korunkami na hlavách.

Na pozadí čiernej a bielej ostro vyniká červená farba krvi, ktorá sa na scéne hojne prelieva.  Avšak nejde o žiaden "tarantinovský" krvák. Násilia a brutality je tu vcelku primerane, tak, aby si každý červený fľak zachoval svoj význam a neskĺzol do samoúčelných "jatiek". Tak aj zápasy sa ukazujú skôr symbolicky, napríklad s použitím stroboskopu, vďaka čomu sa pohyb javí spomalený a vzdialený. Krutosť ako takú sa snažil Procházka demonštrovať predovšetkým prostredníctvom hercov a ich citovo exponovaných výstupov. S ohľadom na "rituálnu" režijnú interpretáciu sa takýto princíp zdá byť jediný vhodný, avšak herci zrejme ešte do takto náročnej koncepcie nedozreli. Práve základná kvalita pôvodnej divadelnosti, a to zdieľaná skúsenosť a zrušenie bariéry medzi hľadiskom a javiskom, tu dosiahnutá nebola, či len čiastočne.

Herecký ansámbel predviedol viac či menej vyrovnané výkony, s rovnakými kladmi i zápormi. Najväčším nedostatkom je nedramatická deklamácia bez osobitnejšieho tragického apelu. Hercom často nebolo ani rozumieť, svoje repliky len sucho konštatovali, nevnášali do nich emócie. Výnimkami sú citovo exponované scény, prechádzajúce do šialenstva, kedy postavy strácajú pôdu pod nohami, a nevedia rozlíšiť medzi blúznením a realitou. Avšak pre tieto vrcholné výstupy herci nedokázali vytvoriť podhubie, nedokázali rozviesť motivácie. Zdroje šialenstva sa tak vytrácali a bez dôkladnej znalosti textu by sa vytratil aj celkový význam Procházkovej inscenácie. Herci vytvorili solídny základ, ktorý je však nutné dotiahnuť, zrejme aj reprízovaním sa isté technické nedostatky vyčistia.

Tri čarodejnice - Agnes Jókai, Paula Staroňová a Lucia Molnárová zostávajú na scéne počas celej inscenácie, sledujú dianie, úlisne sa smejú, vzrušuje ich smrť a potupa. Najvýraznejšou je Paula Staroňová, ktorá pôsobí ako v kŕči, obludná slasť z utrpenia jej nedovolí sa uvoľniť. V niektorých výstupoch čarodejnice dopĺňajú Bytosti, hrané študentmi Katedry tanečnej tvorby.