Dievča sa snaží nájsť pomoc aj u dospelých, no neúspešne. Tí sa buď zamotávajú do vlastných prázdnych a nezmyselných odpovedí (akým je aj výrok učiteľky, že rozhodnutia sú rozhodnutia lebo sú rozhodnutia), alebo problémy Dievčaťa berú na ľahkú váhu a správajú sa k nej povýšenecky. Tým druhým prípadom je Lekár, ktorý je v inscenácií veľmi výstižne zobazený. Nie je človekom z mäsa a kostí, ale je to nadmerná, plochá a anonymná figurína bez tváre, z ktorej máme dojmy rôzne, len nie také, že by tento „človek“ dokázal Dievčaťu pomôcť. Svojou veľkosťou a neosobnosťou je odpudivý, pôsobí chladne a odmerane. Opačne pôsobí animovaná bábka psa, ktorá sa objavuje v niektorých scénach. Ten akoby ochraňoval Dievča, bol jej oporou v ťažkých chvíľach. Keď jej nepomôžu ľudia, je tu on – síce nemý a takisto bez akejkoľvek odpovede, po ktorej Dievča tak prahne, no je tam a to stačí. Pes je veľký, čierny a chlpatý, no nepôsobí nebezpečne, práve naopak, je k nej priateľský a vnímavý. Dievčaťu vytvára pocit bezpečia a napriek tomu, že je to bábka, pôsobí veľmi živo, čo svedčí aj o zručnosti tvorcov a hercov.

Síce dieťa v hre ešte nie je na svete, v inscenácii sa objavuje niekoľkými spôsobmi a divák tak môže cítiť jeho neustálu prítomnosť. Či už je to prostredníctvom nejasného obrazu plodu v matkinom bruchu premietnutom na spomínanom kvádri, alebo keď sa transformuje do trubicovitého hada, ktorý vychádza Dievčaťu z brucha a celú ju obtočí a pohltí presne tak ako novonarodené dieťa zaberie matke všetok voľný čas a myšlienky, ktoré sa potom upínajú len na dieťa. Neskôr sa zjavuje v podobe konkrétneho bábätka-bábky a svojimi obrovskými očiskami akoby presviedča Dievča, že sa nemá čoho báť a ona naozaj na pár okamihov zabudne na svoje ťažkosti a vychutnáva si pokoj, ktorý dieťa šíri.

Kontrast medzi Dievčaťom a jej kamarátkami je posilnený v druhej časti inscenácie, kedy Ika a Kika debatujú o tom, čo si obliecť, keď nastane koniec sveta a pomedzi repliky sa stavajú do strnulých gest, hýbu sa mechanicky ako bábiky, čo posilňuje ich grotesknosť. Sú iba bábkami rozmýšľajúcimi povrchne a svojimi malichernými problémami a rečami pôsobia umelo, niekedy až smiešne. Režisér Palik tým výstižne zobrazil rozdiel medzi bezstarostnými kamoškami a trápiacim sa Dievčaťom. Nemožno však povedať, že Ika a Kika sú vyslovene hlúpe, práve naopak – hneď si všimnú, že s Dievčaťom niečo nie je v poriadku a vytušia, čo je vo veci. Jej neprístupnosť im však nedovolí preniknúť hlbšie k problému, a tak ostávajú vonkajšími pozorovateľkami jej trápení. Jej odstup je zdôraznený už spomínaným kvádrom, do ktorého sa Dievča uzatvára, a nedovolí tak nikomu, aby k nej prenikol.    

Zrejme aj pre absenciu mužov v bábkohereckom ročníku režisér do úlohy Chlapca obsadil ženu (Alena Vojteková). Síce je nám od začiatku jasné, že chlapčenskú postavu stvárňuje dievča, nepôsobí to rušivo, práve naopak, dodáva to postave ďalší rozmer – zistíme, že netreba všetko vnímať cez stereotypy, a že veci ani ľudia nie sú vždy takí, ako sa na prvý pohľad zdajú. Chlapec nie je ľahkovážny ako Ika a Kika, ale svojím až romantickým náhľadom na svet má bližšie k dievčenskej povahe. Keď spozná Dievča, chce jej pomôcť a popri tom sa do nej zamiluje. Nie je typom vystatovačného teenagera, ako to u chlapcov býva v tomto veku zvykom. Vojteková takúto zmenu pohlavia zvládla – na zvýraznenie „chlapskosti“ využila nielen hrubší hlas, ale aj chôdzu, či typické mužské gestá a pohyby.

Inscenácia Vyskočiť z kože je veľmi nápaditá, no akoby postrádala koniec. Od dilemy Dievčaťa, či si nechať, alebo nenechať dieťa, sa odvíja celý príbeh – stáva sa ústrednou témou, no konečné rozhodnutie neprichádza. Príbehu chýba jednoznačné riešenie problému, na ktoré sa čaká od začiatku do konca. Ani v závere samotnej hry vlastne nie je jasné, ako sa Dievča rozhodne, čo je škoda, pretože príbeh si to žiada. Tento nedostatok však nekazí celkový dojem inscenácie. Jej výpoveď je čitateľná, prevedenie nepostráda humor, no zároveň nezľahčuje a dáva do pozornosti problematiku tehotenstva násťročných dievčat, čo je aj v dnes aktuálna téma.   

Barbora Forkovičová (Teória a kritika divadelného umenia, 1. bc)