Nie veľmi často sa stane, že divák v divadle nevie, či sa má smiať alebo plakať. Ak sa to aj stane, je to zväčša dôsledok nevhodného narábania s pátosom, či nejakej spojitosti s vlastnou skúsenosťou, alebo nakoniec žánrom tragifrašky. Len málokedy je to výsledok systematického mätenia diváka, ako je tomu v prípade inscenácie Pitínskeho Izbičky. Režisérka Mária Froncová a dramaturg Miloslav Juráni sa rozhodli zbúrať akýkoľvek význam ešte skôr, než je vôbec vystavaný. Tak sa v úvode ocitáme v naivnej fraške z prostredia panelákovej malomeštiackej rodiny, prechádzame postupne do rodinnej drámy, paródie thrilleru až po psychodrámu. Otázkou však zostáva, čo je zámerom tohto žánrového rozptylu a ako tento prístup prospieva, či už myšlienkovej interpretácii textu, alebo inscenačnej estetike. Samotný text autora, ktorý je ďaleko viac divadelným režisérom než dramatikom, je tak trochu čudný. Príbeh rodiny, ktorá je stigmatizovaná mnohými, hoci nie do oka bijúcimi defektmi, sa odvíja od...» pokračovať v čítaní