Čo je pre mňa čechovovské trochu inak

glosaA. P. Čechov

Čechovovské je, keď sa nudím v práci. Vtedy sa minúty vlečú ako konská trojka v husto napadanom ruskom snehu. Čechovovské je, keď sedím na posteli a premýšľam o všetkých láskach, ktoré som nemala, ale možno budem mať. Vtedy sa cítim ako štvrtá sestra. Čechovovské je, keď rozprávam svoje príbehy, no stále odbočujem a nakoniec porozprávam úplne iný príbeh, než aký som pôvodne chcela. Ale ten je niekedy oveľa zaujímavejší. Čechovovské je, keď rozhadzujem peniaze aj keď viem, že ich veľa nemám, no odmietam tento fakt prijať. Vtedy dostávam pocit, že katastrofa sa blíži a podtne mi nohy. Čechovovské je, keď si v hlave plánujem, ako využijem svoj čas, no na konci dňa zistím, že nič z toho sa mi nepodarilo uskutočniť. Vtedy si poviem: TREBA PRACOVAŤ! Barbora Forkovičová» pokračovať v čítaní

Čo je pre mňa čechovovské?

glosaA. P. Čechov

Fenoménom, ktorý by sme mohli nazvať „čechovovským“, je neschopnosť človeka vymaniť sa zo zaužívaného kolobehu života a ubíjajúceho stereotypu. Postavy v jeho hrách sú nešťastné, nenachádzajú vo svojich existenciách naplnenie a nedokážu s touto fatálnou situáciou nič robiť. Neustále sa sťažujú na ťaživú atmosféru, ktorá akoby zabíjala akéhokoľvek produktívneho ducha v ich životoch. Smútia za rokmi mladosti, považujú svoje existencie za zbytočné, nakoľko väčšinu svojho času už premrhali. Rozmýšľajú nad tým, ako by ich životy vyzerali, keby sa v mladom veku vybrali inou cestou. Pociťujú stratu, avšak sami nevedia, čo konkrétne stratili. Mladosť? Entuziazmus? Vieru v dobré konce? Práve v tomto fenoméne zbytočnej existencie a zbytočného človeka, by sme mohli nájsť paralely aj so súčasným stavom spoločnosti. Okolo nás sa aj dnes vyskytujú ľudia, ktorí sú so svojimi životmi nespokojní, permanentne lamentujú, ale nedokážu so svojou situáciou nič...» pokračovať v čítaní

V koži Platonova aj Ivanova

glosaA. P. Čechov

Život niekto môže chápať ako zlú skúsenosť. Nič nie je dosť dobré, preto je nemožné dosiahnuť pocit uspokojenia. Len prehlbujem svoje dno. Ak slnko osvecuje celú prírodu, ja som nútený zatieniť rukou svoje oči, aby som neoslepol. A tak zasa túžim po zmierlivej zime, ktorá by utíšila moje živé zmysly. No ani večný chlad neznesiem. Možno som príliš zahĺbený sám do seba, aby som dokázal vnímať silu každodennosti. Som čoraz neschopnejší a moja slabá vôľa ma núti konať proti vlastnému presvedčeniu. No sú aj chvíle kedy viem nájsť rozptýlenie – občas nejaká pijatika, sem-tam pookriatie v radostnom tanci. Som taký, ako ma zobrazuje môj autor. Ani nemôžem byť iný – človek, ktorý dokáže byť v celej svojej tragike aj občas trochu komický. Smiešne je, ak sa domnievam, že v smrti nájdem vyslobodenie. No práve v nej, v tomto neistom svete, nachádzam jedinú istotu. Elena Zúborová» pokračovať v čítaní

iniciátor
  01 02 03
04
05 06
07 08 09 10 11 12 13
14
15
17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com