Všetci predsa dospievame inak. Niekto rýchlejšie, niekto pomalšie a niekto možno (nielen) naoko nedospeje nikdy. Tieto myšlienky mi prichádzali na rozum, keď som jedno ráno rozmýšľala o súrodeneckom vzťahu mňa a môjho brata. Boli sme vždy takí rozdielni, či sa to stalo až teraz? Napadlo mi to práve v súvislosti s performance, ktorú som nedávno predtým videla v Štúdiu 12. V nej tvorcovia (Alexandra Rychtarčíková a Max Sobek), zastúpení jediným aktérom, profesorom Tobiášom, tvrdili, že je naše dospievanie rovnako uniformované, ako pri dospievaní podenky – teda jednodňového hmyzu. A skutočne, čosi pravdy na tom naozaj je. Ľudské dospievanie sa naozaj dá rozdeliť do niekoľkých častí. Ak by sme však chceli tvrdiť, že to u všetkých prebieha rovnako, pravdepodobne by sme sa veľmi mýlili. Naše osobnosti sú skratka príliš zložité na to, aby nás mohli prirovnať k akémusi jednodňovému hmyzu. Veď by sme sa na to predsa mohli aj uraziť! Alebo nie? Je to naozaj pravda? Sme takí zložití, že sme až...» pokračovať v čítaní