Hľadanie pozitívneho v mori negatívneho

reflexiaJeden svetdokumentárne filmyTamara Vajdíková
To ta monarchia, zdroj: jedensvet.sk
KoroNárod, zdroj: jedensvet.sk
2040, zdroj: jedensvet.sk

Akokoľvek zvláštne znie prítomnosť študentky divadelnej vedy na filmovom festivale, stala sa táto myšlienka realitou a ja som sa v dňoch 6. – 11. novembra 2020 zúčastnila Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet. Konal sa v online podobe,  a tak som aspoň na týždeň mala o program na dlhé a tmavé večery postarané. Z bohatých možností festivalového menu som si po uvážení svojich časových možností vybrala sedem filmov. Výber, ktorý som si vytvorila, nebol nijako špecificky daný, vyberala som si intuitívne, srdcom. Jediné, čomu som sa snažila vyhýbať, boli príliš kruté filmy, ktoré by moja citlivá povaha nemusela niesť najlepšie. Jeden svet, ten, ktorý máme my všetci spoločný a ktorý sa snažil v realistickom svetle ukázať aj rovnomenný festival, ma priviedol na množstvo myšlienok, o ktoré by som sa rada podelila v tejto reflexii.

Prečo je všetko online? Odpoveď na túto otázku poznáme všetci: COVID-19, alebo ako názov tohto vírusu zľudovel – korona. Korona... KoroNárod. Je zaujímavé sledovať filmový festival online a pozerať  film o... korone. Vytvára to zmiešané pocity. Na jednej strane je to zvláštny spôsob vďačnosti, že tento čas môžeme tráviť doma, v pokoji a dokonca ešte pri tom aj pozerať filmy. Na strane druhej je to zdesenie a strach zo záberov, ktoré tento dokument prináša. Zámerne dlhý záber na cestu zdravotníka späť domov do Wu-chanu, aby pomohol zvládať epidémiu. Zámerne dlhý a veľkolepý záber na stavbu poľných nemocníc. Zámerne dlhý záber na prechod zdravotníka touto nemocnicou, ktorý je dôkazom jej veľkosti. Všetky ochranné prostriedky, ktoré si musia zdravotníci na seba obliekať a potom sa z nich špecializovane vyzliekať takmer a možno dôslednejšie ako pri chemickom útoku... aj to je ich práca. Všetko prebieha takmer v hrobovom tichu. Počuť iba občasné pípanie nemocničných prístrojov. Nielen z týchto záberov doslova mrazí. Tento pocit je umocnený prostredníctvom ukážok osudov ľudí, ktorí prišli pomôcť a ostali po uzavretí mesta uväznení v ňom. Bez ubytovania, bez miesta, kde sa zložiť. Títo ľudia sa stali obeťami systému, obeťami čínskej diktatúry. Pri tomto filme je však cítiť aj hnev. Nielen na to, že Čína ako krajina podľa tohto filmu evidentne kašle na svojich obyvateľov. Ale aj na to, že pri tomto všetkom, pri všetkých týchto záberoch, ktoré boli vo filme použité, ešte stále existujú ľudia, ktorí existenciu vírusu popierajú. Práve preto by mal každý z nich ticho a dôsledne sledovať tento dokument.

Jedným z nich by mal byť  Donald Trump, ktorý sa radí medzi najznámejších „popieračov korony“. V dokumente Nespôsobilý: V mysli Donalda Trumpa sa nielen k tomu vyjadrilo niekoľko odborníkov z oblasti psychoanalýzy. Tento film bol o to silnejším zážitkom, že odborníci argumentovali fakt, v dôsledku ktorého označili amerického prezidenta za psychicky chorého aj bez toho, aby sa s ním čo i len raz stretli. Psychoanalytici skúmali Trumpa prostredníctvom  jeho verejných prejavov. Poukázali na to, že človek počas rozhovoru so psychoanalytikom môže pôsobiť inak, než v bežnom živote. A záberov Trumpa v ,,civile“ majú viac než dosť, v dôsledku čoho dokázali vytvoriť  jeho psychologický profil. Film okrem iného priniesol aj pohľad na súčasnú situáciu medzi obyvateľmi Spojených štátov amerických, pootvoril nám dvere do ich mentality a objasnil spoločensko-politickú situáciu. Kedysi dávno som počula, že keď dôsledne poznáme minulosť a prítomnosť, môžeme odčítať isté veci, ktoré sa stanú v budúcnosti. Smerovanie ľudskej mysle z tohto dokumentu, bohužiaľ, pre budúcnosť nemá príliš pozitívne vyhliadky.

Skeptický pocit vytvára aj myšlienka, že nás ovládne umelá inteligencia, ktorá je už dnes na veľmi vysokej úrovni. Informácie o tom, ako vývoj UI prebieha a čo všetko bude možné touto technológiou dosiahnuť, priniesol politický thriller iHuman. Toto označenie je v rámci deja veľmi výstižné. Ide totiž o snímku, ktorá predpovedá, že v blízkej budúcnosti bude človek nepotrebný. Nebude totiž stačiť za silou a schopnosťami umelo vytvorených tvorov. Z tohto filmu vychádzali doslova „čapkovské“ pocity. Bolo to ako R.U.R, iba omnoho reálnejšie a strašidelnejšie. Vízia sveta, v ktorom človek už nemá svoje miesto... Strašidelný svet robotov bez citov a emócií.

Kto je Žena? Čo Žena pre svet znamená? Aké je to byť Ženou? Úsmevné aj smutné príbehy, príhody zo života, desivé výpovede o týraní, znásilňovaní a ponižovaní. To všetko z úst desiatok rôznych Žien z celého sveta. Nádherný, ale aj mrazivý film Woman (Žena), ma priviedol na zopár myšlienok. Ako napríklad, že som hrdá na to, že môžem BYŤ ŽENOU, ale aj vďačná za to, že mám práva, ktoré mnohé dievčatá vo svete nemajú. Byť Ženou v tomto svete je krásne, ale aj ťažké. Vždy si však musíme vážiť to, kým sme. Práve tým je ten film dôležitý. Aby sme si uvedomili, že byť Ženou je niečo, na čo môžeme byť hrdé. Na čo však hrdé byť nemôžeme, je to, ako sa správame nielen k sebe, ale aj k našej planéte. K nášmu jednému svetu.

Už sa vám niekedy stalo, že ste vďaka jednému filmu zmenili nejaký zo svojich návykov? Film českej režisérky Apoleny Rychlíkovej Česi sú výborní hubári zachytáva pohľad na najdôležitejšie oblasti v živote typického Čecha – na získavanie energie a potravy, na miesto pre život, na odpad a jeho spracovanie, ale aj na to, ako sa Česi správajú ku svojim lesom, ktoré ako vášniví hubári „milujú“. Desivá snímka o správaní sa človeka k planéte je ozvláštnená tým, že sa o živote Čechov rozprávajú dva mimozemské tvory, ktoré nášmu správaniu nerozumejú. Tento odstup, viac ako brechtovského štýlu, nám ukazuje svet taký, aký naozaj je, a to bez príkras. Veľkochovy zvierat, vysušené polia, uhoľné elektrárne – to všetko, čo zabezpečuje náš život taký, aký je, no planétu ničí o to viac. Dokument poukazuje na to, že klimatizácia spôsobuje najväčšie otepľovanie. V dôsledku nej sa podieľame na ničení hubárčenia, ktoré predstavuje jeden zo spôsobov trávenia času v prírode. Kontrasty tohto filmu sú zarážajúco presné a mrazivo desivé. Spôsob, akým ho autori a autorky vytvorili, je oveľa viac výpovedný ako akýkoľvek iný film o klimatickej kríze, pretože ju zachytáva tak, ako ju väčšina z nás vníma – s odstupom. S tým rozdielom, že dve mimozemské postavy, ktoré tvoria základ tohto filmu, môžu zo Zeme kedykoľvek odísť. My nie. A práve preto ma tento film inšpiroval prestať jesť mäso.

Jeden svet však nebol iba o desivých ukážkach toho, čo sa vo svete deje, alebo sa diať bude. Najkrajším momentom z celého festivalu, a možno aj najpozitívnejším, čo som kedy videla, bol film 2040. Dokument nepoukazoval na hrozivé zábery toho, čo klimatická kríza spôsobuje Zemi  – práve naopak. 2040 hľadal riešenia. Riešenia, ktoré okrem toho, že by mali až neuveriteľne pozitívny dopad na našu planétu, by boli vytvorené z technológií, ktoré už dnes máme k dispozícii. Patria k nim napríklad zdieľané energie – ak jedna domácnosť práve nespotrebuje všetku dodávanú elektrinu, môže ju posunúť inej domácnosti, využívanie verejnej dopravy alebo dokonca autonómne autá, ktoré sa pristavia vtedy, keď ich potrebujeme a odvezú nás tam, kam potrebujeme  –  to všetko sú veci, ktoré už dnes existujú a ľudia ich používajú. Stačilo by ich trochu upraviť a výsledky by sa ukázali hneď. Tak to aspoň tvrdí 2040. A keďže v životoch musíme mať čosi pozitívne, prečo tomu neveriť, že?

Ďalším dôkazom toho, že veci sa naozaj dajú riešiť a nie iba kritizovať, bol slovenský film To ta Monarchia. Dokument zachytil obdobie piatich rokov života v Spišskom Hrhove, veľmi známej obci na Slovensku . Starosta Vladimír Ledecký v tomto filme vysvetlil, ako dokázal vo svojej obci docieliť inklúziu rómskeho obyvateľstva a nechal nás nazrieť do svojich tajomstiev, ktorými sa riadil. Film pretkávaný kopou úsmevných momentov poodhalil životy obyvateľov malej obce na východnom Slovensku a ukázal realitu takéhoto žitia. Išlo o dokument, v ktorom sa hľadali spôsoby, ako sa problémy dajú riešiť. Práve preto bol tento film silný – niesol v sebe pozitívny odkaz o lepšej zmene.

Jeden svet priniesol tento rok rôzne druhy emócií. Strach, smútok, či hnev, ale aj nádej, hrdosť a radosť. Vypovedal množstvo ľudských príbehov, ukázal osudy tisícok. Bol silným zážitkom z každého jedného filmu, ktorý sa jeho tvorcovia rozhodli zaradiť do programu. Inšpiroval, motivoval, nútil premýšľať. A hoci to bol prvý filmový festival, ktorého som sa zúčastnila, rozhodne nebol posledný.

Tamara Vajdíková, 3. bc. KDŠ

iniciátor
  01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com