V poslednej dobe sa nadbytočne venujem divadlu, ktoré dovidí aj za roh. Eko-katastrofické drámy, inscenácie a performancie, vytvorili celkom slušnú zbierku nových, celkom svojských divadelných svetov, plných jadrových katastrof, zaplavených veľkomiest a toxického odpadu. Čím viac ale klesám do tajomných hlbín eko-divadelnej histórie, neubránim sa pocitu, že miesto kardinálnych bio-sumcov lovím iba drobné slnečnice, prípadne nedorastené pstruhy (exluzívna eko-metafora – pozn. autora). Nenarážam teraz na stav Slovenského divadla v hľadaní priamych či metaforických ciest k výpovediam o  prírode a všetkých jej citlivých mechanizmoch. Mierim vyššie, prakticky až k základným princípom divadelnej tvorby. Skrátka, nijako sa nedokážem zbaviť pocitu, že nám (rozumej všetkým členom spoločnosti) chýba nesmierne dôležitá spolupatričnosť. A keďže toto hrôzyplné slovo je až priveľmi mnohoznačné musím to upresniť. Nevolám po spolupatričnosti...» pokračovať v čítaní