Karanténa preplnená (emóciami)

koronátoršpeciálrepatriáciaPetra Veltyová
Úsmev pod rúškom pred cestou domov
Prevoz repatriantov
Výhľad z okna štátnej karantény

Tento príbeh nám ukáže, ako sa z dobrovoľníčky zo dňa na deň môže stať „nepriateľ štátu“.

Zaskočil vás podtitulok? Neskôr vám to vysvetlím. Skúsim v skratke zhrnúť moju situáciu. V októbri som prerušila štúdium a rozhodla som sa odísť na rok pracovať ako dobrovoľníčka do zahraničia. Kto by však v októbri bol povedal, že v marci budem v podstate bez práce a zavretá na byte ako XY ďalších ľudí? A keďže budúcnosť bola asi tak neistá ako včasný príchod slovenských vlakov, polapila som všetok svoj majetok, čo som so sebou mala, kúpila najlacnejšiu letenku (sledovanie cien leteniek počas krízového stavu sa pre mňa stalo akýmsi hobby, človek ani nemá istotu či vôbec niekam poletí) a vyrazila som domov. Celá táto kvetinami vydláždená cesta mala ale jeden nádherný háčik. Áno, šípite správne – štátom nariadená karanténa. No nie je to perfektné? Precestujete polku Európy, pričom priame letenky nie sú, takže z trasy Lisabon – Viedeň sa teda stáva trasa Lisabon – Frankfurt – Viedeň (a samozrejme v Nemecku nemôžete vstúpiť  do priestoru mimo letiska, nie ste predsa Nemci a ... no korona, takže prespíte noc na letisku), nejakým zázrakom zoženiete taxík z Viedne na Slovensko a tam vás už čaká ten pravý boj.

V tom momente ste automaticky „nepriateľ štátu“. Toto označenie nejako prischlo ľuďom prichádzajúcim zo zahraničia. Sama neviem, ako by som si tento pojem mala vysvetliť. Odôvodenie nájdete v tajoch facebookových skupín ako Slováci uviaznutí v zahraničí kvôli koronavírusu, Ľudia v karanténe Ministerstva vnútra a podobne (pokiaľ vám ešte psychické zdravie slúži a ešte máte vieru v slovenský národ, radšej tam ani nechoďte ...varujem vás, je to pre vaše dobro, pokiaľ teda nechcete celý deň zostať nervózny). Človek po prečítaní všetkých katastrofických scenárov ako umieranie hladom na hranici, mučenie, zavieranie proti vlastnej vôli a odopieranie základných ľudských potrieb, čaká asi všeličo. Často je ale opak pravdou. Namiesto arogantných tyranov na vás čaká príjemný policajný personál, ktorý robí čo je v jeho silách. Miesto vyprahnutia smädom pri niekoľkohodinovom čakaní vás prekvapí vojak, ktorý sa každú chvíľu pýta, či niečo nepotrebujete, či vám neprinesie vodu. Problém je však na druhej strane pásky. Áno, repatrianti majú oddelené územie páskou zákaz vstupu, za ňou je umiestnených iba niekoľko lavičiek a pohádzaná všemožná batožina. Tam sa totiž nachádzajú namiesto trpiacich a mučených ľudí iba rozzúrené, pohoršené (a v mnohých prípadoch aj veľmi vulgárne) tety opatrovateľky, ktoré si vydobýjajú svoje práva. Za možnosť ísť do domácej karantény by boli bývali policajtovi aj ruku odkusli.

Z vlastnej skúsenosti – bola som naozaj jediná, ktorá sa nesnažila dostať domov z Rakúska. Robila som všetko možné aby som sa nenakazila... toľkou negativitou. Ženy medzi sebou diskutovali, že ako by chceli skončiť na zariadeniach skok od domu. Stále som si vravela, že všetko bude fajn. A veruže aj hej. Na týždeň ma „odložili“ do hotela v Tatrách. Hotová dovolenka. Teda pokiaľ za dovolenku považujete možnosť týždeň nepohnúť ani brvou. Na to je to úplne dokonalé! Nielenže nemôžete odísť z izby, ale dokonca vám trikrát denne donesú jedlo. Proces vyzerá asi tak, že vojak vám položí jedlo pred dvere, trikrát na ne zaklope a uteká preč, čo mu nohy stačia, takže nemáte ani len šancu ho zahliadnuť. Takto prečkáte 5 dní - buď s absolútne neznámou spolubývajúcou, alebo ak máte šťastie, tak sami so sebou.  Potom vás navštívi dvojica lekárov zahalených v bielom od hlavy až po päty (naozaj, jediné čo na nich bolo vidieť boli oči) a tí si so sebou odnesú vaše testovacie vzorky. Potom už len čakáte na výsledný verdikt. A čo sa vlastne okrem toho deje v štátnej karanténe? Nemám poňatia. Cez zavreté dvere sa toho človek veľa nedozvie. Posledný večer som však mala šťastie. Podarilo sa mi mojimi sluchovými orgánmi zachytiť zvuky karanténneho endemitu oznamujúceho policajným pracovníkom: „Toto nie je možné. Dajte mi číslo na ministra vnútra!“

A celý tento zájazd ukončí až telefonát, v ktorom vám teta (očividne už znudená životom) oznámi, že sa môžete pobaliť a ráno ísť domov. Jej hlas ožije až pri otázke, či ste si celý tento, v podstate nedobrovoľný, turnus vyplatili.

Petra Veltyová

iniciátor
  01 02 03 04
06 07 08 09 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com