Kolektív. To slovo má cveng a neodškriepiteľnú silu. Z hľadiska dejín ju okúsil na vlastnej koži nejeden vladár. Rovnako však jeho zneužitie pomáhalo budovať nejeden obludný režim.

A to je tá najväčšia a najsmutnejšia rana. Naša spoločnosť nemá so slovom kolektív, tak nechvalne zneužívaným a nadužívaným v nedávnej minulosti, vôbec dobré skúsenosti. Bola by však chyba démonizovať. Faktom totiž ostáva, že na javisku môže kolektív fungovať veľmi dobre a priniesť divákovi želanú divadelnú energiu.

Druhácke „predvádzačky“ v Labe, ktoré uviedli inscenáciu inšpirovanú Felliniho filmom Skúška orchestra, boli v tomto smere príkladnou ukážkou. Kolektív v nej zvíťazil nad hereckou individuálnosťou či exponovaním jednotlivých talentov a to prinieslo (až neočakávane) zaujímavý výsledok.

Všetci herci, každý s príslušným hudobným nástrojom, boli prítomní na javisku takmer po celý čas. Nástroje v ich rukách nefigurovali iba ako nepodstatné rekvizity, boli skutočne funkčnou plejádou koncertných inštrumentov aj so svojím vlastným vnútorným zmyslom. Skúška orchestra teda mohla byť započatá, ešte predtým však prosím naladiť. Nestačilo nájsť harmóniu tónov, primárne potrebné bolo vyladiť celé spoločenstvo hudobníkov. To sa podarilo. V inscenácii aj na javisku. Dejovo aj herecky. Spojením individualít sa vybudoval celok, v ktorom si každý dokázal nájsť vlastnú tvár, osvojením si postavy hudobníka blízkeho svojej vlastnej prirodzenosti.

Bolo by fajn, keby predošlé odstavce boli len nezmyselným konštatovaním milovníka divadelného davu. To by to však na javiskách Labu (a profesionálnych divadiel všeobecne), muselo vyzerať úplne inak. Niečo, čo by sme mohli pomenovať ako „sila hereckej spolupráce“, sa z divadiel pomaly vytráca. Vidieť na pôde kamenného divadla partiu spoločne sa dopĺňajúcich hercov, ktorí fungujú nielen z hľadiska „kódexu profesionála“, ale skôr preto, že majú naozaj chuť, je skôr raritou. O to viac si treba ceniť inscenáciu Skúška orchestra, ktorá využíva práve princíp kolektívu. Ten na javisku skutočne funguje. Herci sú schopní ostávať po celý čas vo svojich postavách, vzájomne na seba reagovať a fungovať ako dobre namazaný stroj. Prirodzene, aj ten sem-tam stratí obrátky a niekedy to v ňom vrzne, v konečnom dôsledku však zvíťazí zvláštna energia, prúdiaca na diváka počas celej  inscenácie. K tomu samozrejme dopomáha aj režijná koncepcia. Tá otvorene reaguje na široký okruh problémov, ktoré rezonujú na pôde našej vysokej školy. Zainteresovanému človeku podáva množstvo asociácií, ktoré, či už si to želá alebo nie, prebúdzajú úsmev a tiež dávajú možnosť zamyslieť sa nad dobou, v akej na škole študuje, prípadne pôsobí.

Hodnotiť v Skúške orchestra individuálne výkony by bolo scestné. Je to podobné ako v orchestri. Stačí, že neladí jeden nástroj a zlý je celý orchester. Nikto sa nepýta či boli zlé husle, trúbka alebo nebodaj dirigent. Po druháckych predvádzačkách v Labe sa ale pýtať nebolo treba. Ladilo to zväčša dobre. V orchestri aj v herectve. Bolo by preto vhodné pracovať s perspektívnou inscenáciou ďalej, prípadne aspoň iniciovať nejakú reprízu. Alebo sa orchester po úspechu musí vždy rozpadnúť?

Miloslav Juráni, 2. ročník TaKDU