Niekedy mi nie je vôbec jasné, načo je slovenskému divadlu kritik. Inak povedané, nie je mi jasné, či je kritik vôbec na niečo.

Povedzme si, že slovenská kritika má celkom slušnú históriu. Neodškriepiteľný fakt. Je tu už x rokov. Presne neviem. Zatiaľ nie som kritik. Som iba študent. Čo ale určite viem? Že pravá slovenská kritika vždy znamenala pre divadlo veľa. Teda aspoň vtedy, keď mala tú možnosť. Dnes mnoho ľudí vraví, že divadelná kritika neexistuje. Tvária sa, akoby bolo kritike divadlo ľahostajné, podobne ako je ľahostajná osobnosť kritika/-čky slovenským denníkom. Teda aspoň niektorým. Nie všetkým? No všetkým snáď nie… To by bolo predsa škandalózne.

Koniec koncov, pre koho je tu kritik/-čka? Čo vlastne kritik/-čka je? Nie v zmysle čím sa živí… bavíme sa predsa o bytí a nebytí. Alebo o živobytí?! Patrice Pavis (bájny divadelný teoretik – pozn. autora) vraví: „Divadelná kritika je druh kritiky, ktorú väčšinou robia novinári…“ (Pavis, Patrice. Divadelný slovník. Bratislava : Divadelný ústav, 2004. s. 88.). Nemá pravdu? Má pravdu? Načo by tu ale potom bol ten vysokoškolský mechanizmus, ktorý jediný môže kritikovi nasadiť korunu? Čo potom s toľkými teoretikmi, čo s toľkými kritikmi? Pôjdu do koša? Nie. Do ústavu s nimi! V ústave (divadelnom) je kritikovi predsa najlepšie.

V Čechách jedna nemenovaná škola prijíma okolo sto kritikov ročne. Koľko ich nakoniec skončí? Presne neviem. Viem ale, že ide o spojenie divadla a filmu. Vyhliadky sú teda fajn. Aspoň vtedy, ak človek do ročníka nezíska sto záujemcov o divadlo a ak nejakou záhadnou zhodou náhod nebudú všetci túžiť po jednej téme. Napríklad po socialistickom realizme. Sto odborníkov na socialistický realizmus. Riadna tlačenica v príslušných regáloch knižnice, riadna tlačenica na úrade práce. Fikcia? Realita bez príkras. Položme si otázku: Koľko vyštudovaných teoretikov/-čiek a kritikov/-čiek ostáva v odbore? Štatistické podklady nemám, ale sem-tam nejakých stretnem. Zväčša sa aj usmievajú, pretože práve začína premiéra. Po premiére sa usmievajú málokedy. Aj to je realita.

Na škole má kritik/-čka svoj internetový priestor. Celkom fajn porcia moci. Teplé hniezdočko, kde má možnosť vyjadrovať sa k čomukoľvek. Panuje tu sloboda, nezodpovedá sa takmer nikomu. Sem-tam naštvanému tvorcovi, sem-tam nespokojnému divákovi, sem-tam sám sebe. Ale čo potom? Kritik vychádza z obývačkového prostredia svojej alma mater, dýcha čerstvý profesionálny vzduch a jeho ruky horia túžbou po dobrom divadle a klávesnici počítača. Reflektovať! Reflektovať! Reflektovať! Kam? Odpoveď neprichádza. Je ticho. Počuť iba to známe westernovské pískanie vetra. Kritik sa nevzdáva, vyvíja aktivity. Divadelný ústav? Slovenská akadémia vied? Slovenská akadémia vied, Divadelný ústav: „Prepáčte, máme plno.“ Veľa toho už neostáva. Len to westernovské pískanie.

Na čo a pre koho je tu teda kritik? Odpoveď existuje. Niektorý na niečo, iný na nič. Jeden si nejakú tú funkciu nájde a iný ostáva zbytočný. Nadbytočný kritik však už nemá to svoje teplé hniezdočko, bude teda o kvalitách divadla štebotať nadarmo. Nik ho viac nevypočuje. Pavis tiež píše: „Sme ďaleko od kritiky z konca 19. storočia, keď kritici mali k dispozícii dlhý fejtón, aby v ňom dali hlasne najavo svoje nadšenie, alebo rozhorčenie a okorenili argumentmi, klebetami a škandálmi z divadelného života.“(Pavis, Patrice. Divadelný slovník. Bratislava : Divadelný ústav, 2004. s. 88.) A možno to je jediná cesta. Prispôsobiť sa kritickou „poetikou“ súčasnému popovému štýlu a popri recenzii na Hamleta spomenúť Gertrúdine nevkusné  zelené nohavičky, alebo posledný alkoholický delikt krehkej Ofélie. To by mohol byť ten najsprávnejší spôsob, akým dostať divadelných tvorcov a ich kritikov/-čky, ruka v ruke späť do hlbšieho povedomia desiatkam slovenských denníkov a okrem iného vytvoriť zopár pracovných miest. Najskôr však iba pre novinárov.

Milo Juráni, TaKDU, 2. ročník