Čo robí divadelný teoretik, keď večer nie je v divadle? Ide do divadla! Pre divadelného teoretika je vždy príjemné, keď ide do divadla bez toho, aby musel o danej inscenácii následne písať recenziu/kritiku. Nesedí v hľadisku s podvedomým pocitom, že si musí všímať inscenáciu z profesijného hľadiska, nemusí si v hlave priebežne písať hrubý koncept textu, môže si dovoliť poľaviť v pozornosti a pod. Tak som sa dvadsiateho februára ocitol v Labe na Macbethovi. Inscenácia stojí za dve pozretia, navyše alternáciu, ktorá hrala v danom predstavení, som ešte nevidel. Pohľad na javisko bol viac než príjemný, len keby sa podobne aj počúvala. Začalo to v podstate nenápadne. Šimon Ferstl vo svojom druhom výstupe repliky odbrblal tak, že mu len ťažko mohli rozumieť diváci sediaci v prvom rade, nie ešte my na sedadlách ďaleko za nimi. Nuž, stane sa. Ľudia nie sú stroje, Shakespeare (resp. Kotov, Jesenskej a Feldekov preklad dokopy) je...» pokračovať v čítaní