Naše knižničné zážitky

anketaknižniceAdam NagyDominika HorváthováMiroslava KošťálováMartina Mašlárová
(zdroj: Pinterest)

Každý, kto chodí do knižnice, si odtiaľ okrem kôpky kníh môže odniesť aj zbierku zážitkov. V redakcii sme sa chceli s vami podeliť o pár našich. Veríme, že vás nimi motivujeme k návšteve knižníc či aspoň ich webov. Nezabúdajte, že v marci – mesiaci knihy, mnohé odpúšťajú poplatky za naše takmer privlastnené knihy. Vzhľadom na pandémiu niektoré fungujú v obmedzenom, tzv. okienkovom režime. Mnohé z nich však využili príležitosť a ponúkajú kvalitný obsah na svojom webe, Facebooku či Instagrame.

„Špecialisti“ v knižnici

Ak sa povie inštitúcia knižnice, prvá spomienka sa mi vynára v spojení s Univerzitnou knižnicou, ako som sa stratil cestou do práce. Áno, moja prvá oficiálna brigáda bola v práve tam, ale v samotnom srdci, teda v šatni. Na to, aby som sa dostal zo služobného vchodu do šatne, som musel prejsť celou budovou. Úplne stratený som blúdil po schodisku a všade boli dvere. Našťastie som to našiel bez trápnejšieho incidentu. Nikto ma nevidel pobehovať, len pár pracovníčok, ktoré nechápali, čo tam hľadám.

Samozrejme, potom som sa stal aj pravidelným návštevníkom, len s praxou z práce. My v podzemí sme špeciálnym „klientom“ sme rozdávali špeciálne prezývky. Bolo fascinujúce tých ľudí zažiť priamo v inštitúcii. Mám troch obľúbených, ktorí dokázali znepríjemniť štúdium každému. Prvý bol „hygienik“. Vždy šiel rovno k počítačom. Sadol si, všetko vydezinfikoval – klávesnicu, myš, stôl. Jeho jediným problémom bolo otvorené okno. Ak ste si všimli, tak pri univerzitke je vždy niekto, kto hrá na nejakom hudobnom nástroji. Logicky, v lete sú otvorené okná, ale jemu prekážal ruch ulice. Bol generátor na hádky. S každým mal konflikt, až kým mu nezablokovali preukaz a nezakázali vstup. Druhého pána s týmto istým problémom sme nazvali „vodník“. Tohto si treba predstaviť ako starého rockera. On tam chodí počúvať hudbu, okrem okna mu vadí aj fakt, ak si niekto sadne vedľa neho. Tretí pán mal meno „červené tenisky“. Nosil tieto topánky v každom počasí. Tak tento si zo študovne spravil kanceláriu. Obsadil jeden stôl a celý čas telefonoval, ale tak, že ho počul každý.

Potom som začal navštevovať Špecializovanú knižnicu Divadelného ústavu. Aj tam sa deje veľa zaujímavých vecí. Ak si idem po knihy alebo ich vrátiť, často sa stanem poradcom študentom konzervatória. Radím im, aké texty si majú vybrať na hodinu. Okrem toho, že majú veľmi veľkú akvizíciu, mám na tejto knižnici najradšej pani VIERKU a VERONIKU. Ony mi vždy ochotne pomôžu, ak si neviem rady, aký titul si mám zobrať, alebo kde sa môže nachádzať to, čo potrebujem.

Toto sú moje zážitky z knižníc. Nie sú vždy príjemné, ale ak niekto potrebuje nájsť inšpiráciu na postavy do divadelnej hry alebo inscenácie, odporúčam najmä Univerzitnú knižnicu. Tam sa stretnete s najzaujímavejšími figúrkami priamo zo života. 

Adam Nagy, 3. bc KDŠ

Vtedy som si povedala, že byť múdra naozaj bolí!

Písal sa rok 2010 a mala som vtedy 11 rokov. Prvýkrát som sa vybrala do knižnice, ktorá bola ani nie štyri ulice od môjho „panelákového“ kráľovstva. Cítila som sa veľmi dospelo, pretože navštíviť kultúrnu inštitúciu a ešte tak ďaleko, bez sprievodu mamy či sestry – to bola veru veľká vec! Priznám sa, bála som sa, pretože som sa vybrala skratkou cez naše sídliskové strašidelné garáže. Viete, keď vo vás driemu zároveň dobrodruh so strachopudom, je ťažké vyhovieť jednej alebo druhej strane. Pamätám si, že knižnicu som potrebovala navštíviť kvôli referátu na dejepis. Bola som vydesená zo starých dám – pracovníčok knižnice a ešte k tomu som nevedela, čo vlastne chcem (v menšej miere mi to ostalo doteraz). Keď sme sa nakoniec pochopili a naše myšlienkové pochody našli spoločnú cestu, môj stôl zrazu zahltili rôzne knihy rôznych rozmerov, farieb, ale hlavne hrúbok. Vtedy som si povedala, že byť múdrym naozaj bolí! Avšak postupne som sa zaradila k tým najčastejším malým návštevníkom. Fascinovali ma predovšetkým police starých knižníc, kde bolo obrovským krivým písmom napísané „od 15 rokov a viac“. Hrozne ma to štvalo a časť môjho vnútorného dobrodruha tie knihy chcelo bližšie preštudovať. Potajomky som sa očami „obšmietala“ v zakázaných poličkách, listovala a čítala si tínedžerské príbehy plné hocijakých zložitých „problémov“. Vžila som sa totižto do roly špiónky z môjho obľúbeného detského seriálu Totally spies.

Dominika Horváthová, 3. bc, KDŠ

Tenkrát poprvé s... knižnicou

Mala som asi desať rokov, keď som si naivne myslela, že do knižnice budem môcť ísť aj bez čitateľského preukazu. Sieť kníhkupectiev bola vtedy ešte veľmi chabá, a preto som sa vybrala do nitrianskej krajskej knižnice. Prvé, čo si pamätám, bol nekonečný regál s písmenom A. Nešlo mi do hlavy, ako môže existovať toľko kníh na prvé písmeno abecedy?! A rovnakú otázku som si kládla pri B, D, H, M, L, O... Z množstva kníh som bola načisto ohromená, a rovnako aj z minima ľudí, ktorí tam vtedy boli. V krku mi narástla knedľa, lebo rodičia ma čakali vonku, a ja som si musela poradiť sama. Po chvíli absolútnej beznádeje, keď sa mi začala točiť hlava z množstva autorov a autoriek, sa ma ujala pani knihovníčka. Vysvetlila mi, že si najprv musím založiť preukaz, zaplatiť členský poplatok a až potom odkráčať domov s knižkami. Keď som chytila do ruky pero a napísala svoje meno, uľavilo sa mi. Tep srdca sa stabilizoval a z knižnice som potom hrdo odchádzala s Podjavorinskou a Čepčekovou pod pazuchou.

Miroslava Košťálová, 1. mgr. KDŠ

Knižnice naše každodenné

Neviem, či je to bežné, ale na ZŠ Mazorníkovo sme knižnicu mali priamo v škole a družinárky nás do nej aj bežne vodili snáď už v prvej triede (možno klamem a bolo to až neskôr). Dnes závidím osem či deväťročnej sebe – na čítanie kníh som vtedy mala tak úžasne veľa času. Často sa stávalo, že som rovno z jedálne, výhodne umiestnenej blízko knižnice, zamierila do sveta medzi regálmi – pamätám si z nich sériu ružových paperbackových kníh o skupine dievčat, ktoré zažívali všelijaké dievčenské dobrodružstvá (moja favoritka jazdila na koni), ale o čosi lepšie si pamätám knihy o troch pátračoch a môj obľúbený kút, v ktorom som mohla sedieť na zemi a čítať, ak sa mi ešte nechcelo ísť s knižkou domov.

Počas štúdia na VŠMU bola mojou obľúbenou destináciou Univerzitka, ale niektoré jej zákutia som spoznala až neskôr – boli ste už napríklad v študovni mikrodokumentov? Keď potrebujete študovať periodiká, ktoré z nejakého dôvodu nie sú k dispozícii fyzicky, pošlú vás na toto miesto, na ktorom zastal čas – pracovník alebo pracovníčka knižnice Vám vydá rolku mikrofilmu, ktorú si potom prevíjate a jej obsah sa zobrazuje na čomsi, čo vyzerá ako meotar krížený s elektronickou čítačkou. Veľký zážitok!

Najviac sa mi ale páčilo v knižnici Litovskej univerzity vo Vilniuse. Čitáreň, ktorú som navštevovala najradšej, bola určite ešte študovňou renesančných filozofov, v ktorej nejeden učenec určite prišiel na nejakú spásonosnú teóriu. Heuréka! Ja som v nej napísala niekoľko seminárnych prác – vyznačovala sa okrem iného tým, že knihy, ktoré ste si požičali, ste si mohli nechať na pracovnom stole do druhého dňa, nikto ich neodložil a vy ste nemuseli strácať čas ich opätovným vyzdvihovaním pri pulte. Študujúci okolo mňa vyzerali veľmi seriózne a ja som si rada predstavovala, že možno práve sedím v jednej miestnosti s budúcim nositeľom alebo budúcou nositeľkou Nobelovej ceny.

Martina Mašlárová, pedagogička

iniciátor
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 23 24
25 26 27 28 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com