INOKINO – Keď nechce ísť človek do divadla, príde si divadlo po neho

rozhovorInokinoTereza MankoveckáTomáš Baňacký

Študentky VŠMU Barbora Mináriková a Katy Quisová prišli do Bratislavy s projektom, ktorý sme doposiaľ na Slovensku nepoznali. Inokino spája viaceré druhy umenia, čím prináša divákovi intenzívnejší zážitok.

„Ten začiatok bol celkom zaujímavý. Celé InoKino spustilo zadanie od Petra Pavlaca na hodine Praktickej dramaturgie. Katy si vlastne len plnila ,domácu úlohuʻ a postupne svojím rozprávaním zaujala niekoľkých ľudí, vrátane mňa, ktorí ju začali podporovať, aby svoj návrh realizovala,“ hovorí o počiatkoch projektu Barbora.

InoKino je formátom, ktorý poznajú obyvatelia viacerých krajín sveta. Výnimkou nie je ani Česká republika, odkiaľ pochádza aj jedna z usporiadateliek – Katy, ktorá tam na podobných akciách spolupracovala. To bolo aj podľa Barbory neoceniteľnou skúsenosťou, ktorá pomohla k realizácii projektu na Slovensku. Ďalej vysvetľuje, prečo sa rozhodli InoKino realizovať: „Najprv to bolo nadšenie a presvedčenie, neskôr pocit povinnosti, inokedy zas potreba zmeniť niečo v slovenskom umení, priniesť niečo nové a občas to už bola jednoducho len zotrvačnosť.“

InoKino. Už samotný názov napovedá, že pôjde o kino, ktoré je trochu iné. Inakosť tohto „kina“ spočíva v tom, že návštevník pred začiatkom akcie nevie, aký film si v závere pozrie, avšak niekoľko dní pred samotnou udalosťou sa môže pomocou indícií umiestnených na webstránke a sociálnych sieťach dozvedať informácie o filme, ktoré by ho k nemu mali naviesť. Často však ide o nápovedy, na základe ktorých je ťažké uhádnuť názov filmu. Tak prichádza deň, kedy sa InoKino koná. Herci, tanečníci či hudobníci priamo pred účastníkmi na rôznych miestach Bratislavy ešte viac približujú vybraný filmový titul prostredníctvom krátkych výstupov, ktoré sú typické pre daný snímok. Tieto výstupy často neobsahujú hovorené slovo, a tak performeri komunikujú len prostredníctvom ich tiel a pohybov. Postupným presúvaním sa spoznávame situácie z filmu, čoho vyvrcholením je samotné premietanie.

Tento proces realizácie v sebe ukrýva množstvo ľudí, na ktorých čele stoja práve Baška s Katy. „Zohnať ľudí s adekvátnymi schopnosťami a časovými možnosťami do toho najužšieho organizačného zoskupenia,“ – to považuje Kateřina za najnáročnejšie a dodáva, kto im zo študentov VŠMU pomáhal pri organizácii najviac. „Sú to napríklad, Rebeka Valábeková, Simona Benčuríková, Jakub Jánsky a Veronika Frtúsová.“

Neoddeliteľnou súčasťou realizačného tímu sú aj tí ľudia, ktorých diváci môžu vidieť priamo počas konania InoKina – performeri, teda herci či tanečníci. Kateřina považuje túto spoluprácu za najväčšiu odmenu a aj to je dôvodom, prečo sa do tohto projektu pustila. „Zapojili sa predovšetkým herci-druháci z ročníka Ingrid Timkovej a Ľuboša Kostelného, ale aj ľudia, ktorí sa na škole ešte len udomácňujú, teda herci z prvého ročníka. Zároveň došlo aj k zapojeniu študentov HTF, predovšetkým Katedry tanečného divadla a performancie. Títo ľudia sa ešte teraz, niekoľko týždňov po akcii, stretávajú a vznikajú medzi nimi užšie väzby, ako len tie profesijné,“ ozrejmila Katy.

Okrem neľahkého získavania schopných ľudí Katy vidí ešte ďalšie dva dôvody, prečo je InoKino náročným projektom: „Prvý dôvod je množstvo ľudí, ktorí sa na projekte podieľajú v rámci inscenačného tímu. Druhý je fakt, že projekt je imerzný, preto je potrebné vždy rátať s tým, že nič nemôže byť do detailu naplánované. Skôr musíte mať stratégie na zvládanie situácií, ktoré sa môžu počas trvania akcie vyskytnúť. Takže to v podstate funguje tak, že cca 4 – 6 mesiacov zaberú len organizačné prípravy a samotná skúšobná fáza nie je dlhšia ako dva týždne.“

Dievčatá narážali na problémy aj v oblasti sponzoringu. Avšak ani to ich neodradilo od realizácie InoKina a teraz už len ďakujú tým, ktorí sa ich nebáli podporiť.

„Nás podporovala RTVS prostredníctvom Rádia_FM, SMSTicket, Anwell, StartItUp a TatraTea. Často sme narážali na rezervovaný prístup komerčných subjektov podporujúcich kultúru. Ale veríme, že keď sa InoKino etabluje na bratislavskej kultúrnej scéne, bude to jednoduchšie. O to viac si teraz vážime pomoc sponzorov, ktorí s nami išli do štartovacieho ročníka. Obrovské ďakujem patrí aj Starému mestu, ktoré nám neskutočne vychádza v ústrety v rámci politiky podpory kultúry.“

Dievčatá si pre svoj nultý ročník vybrali svetoznámy thriller režiséra Roberta Rodrigueza z roku 2005, ktorý spája viaceré príbehové línie z komiksov Franka Millera, Sin City – mesto hriechu. Diváci mohli postupne v uliciach Bratislavy spoznávať krátke výjavy z filmu, pomocou ktorých mali možnosť odhaliť film a v závere si mohli samotný titul vychutnať. Avšak nie jeho známejšiu prvú časť, ale druhú, Sin City – Ženská, pre ktorú by som vraždil. Prečo sa organizačný tím InoKina rozhodol práve pre túto dvojicu filmov a aké komplikácie pri výbere titulov ich v budúcnosti čakajú? „V rámci InoKina sme si predsavzali ponúkať divákom kvalitné a zaujímavé filmové snímky. To Sin City bezpochyby je. Problémom, ktorý však budeme nútení riešiť stále, je dostupnosť filmov v rámci Slovenskej republiky. Distribučné spoločnosti majú obmedzený repertoár titulov na verejné projekcie a my musíme vyberať z tohto malého množstva. Vzhľadom k tomu, že ďalšie InoKino nás čaká na prelome marca a apríla, komunikujeme so spoločnosťou MagicBox a snažíme sa vybrať ďalší titul v spolupráci s nimi, takže je tu potenciál uviesť film, ktorý na Slovensku bežne dostupný nie je,“ objasnila Katy.

Sin City v sebe zahŕňa množstvo scén obsahujúcich násilie, ktoré využil aj tvorivý tím InoKina. Okoloidúci sa tak dostávali do situácií, kedy nevedeli, čo sa okolo nich deje a ako sa majú v danom momente správať.

„Vo chvíli, keď došlo na bojovú scénu, boli niektorí okoloidúci znepokojení. Máme perfektných hercov. Avšak hneď ako pochopili, čo sa deje, mali pred sebou voľbu. Buď sa akcie pasívne zúčastniť a pokračovať ďalej s davom, alebo zo situácie odísť a žiť si svoj život ďalej,“ opisuje Katy tieto momenty a nato dodáva, čo bolo cieľom takýchto situácií. „Chceli sme ľudí vytiahnuť z letargie. Zaktivizovať ich. Stále častejšie sa stretávam s názorom, že divadlo nie je natoľko zaujímavé ako film, pretože film je istým spôsobom interaktívnejší a ponúka väčšiu možnosť sa do príbehu zaangažovať. Proti tomuto tvrdeniu sme išli. Keď nechce ísť človek do divadla, príde si divadlo po neho.“

Okoloidúci často nevedeli ako reagovať, no na druhej strane, performeri museli byť pripravení čeliť rôznym reakciám práve z radov nezainteresovaných ľudí, ktorí nevedeli, čo sa okolo nich deje. Barbora si myslí, že práve to bolo pre účinkujúcich najväčšou skúškou:

„Našim performerom vzdávam obrovský hold už len za to, že išli s kožou na trh a prekonali rešpekt z open space, ktorý na Slovensku pretrváva vzhľadom k našim tradíciám. Pre slovenských hercov je omnoho prirodzenejšie hrať v uzavretom priestore divadla, kde je vytvorená chránená atmosféra, herec sa môže naplno koncentrovať na svoj výkon a diváci prišli s cieľom zažiť umenie. InoKino funguje úplne inak. Performeri nemali žiadny ohraničený hrací priestor, rušilo ich neskutočné množstvo okolitých vplyvov a okrem svojho výkonu museli neustále kdesi v podvedomí riešiť technické danosti tejto situácie. Zvládli to až neuveriteľne dobre, za čo ich veľmi obdivujem a ďakujem im.“

Momentálne dievčatá hodnotia štartovací ročník. Určite aj na základe reakcií a odoziev, ktoré dostávajú od divákov, avšak ako tvrdí Barbora: „Reakcie, ktoré sa k nám dostali, boli prevažne naozaj pozitívne. Mrzí ma len, že by sme ich potrebovali viac, aby sme sa od nich dokázali odraziť a v ďalšom kole ich lepšie spracovať.“ Preto ak si na InoKine bol, neboj sa a určite napíš dievčatám!

Ako bolo spomenuté, dievčatá sa chystajú s InoKinom pokračovať. Svoje druhé „iné kino“ plánujú realizovať na prelome mesiacov marec a apríl. Napriek pozitívnym ohlasom, ktoré dievčatá dostávajú, však zvažovali, či budú s projektom pokračovať.

„Ja som osobne veľmi zvažovala pokračovanie InoKina, pretože úprimne, je to vyčerpávajúce. Predovšetkým z toho dôvodu, že išlo na Slovensku o úplne nový formát a ľudia vôbec nevedeli, čo čakať,“ vysvetľuje Katy a dodáva, čo ju najviac motivuje aby vytrvala, „ja som hrdá na to, že sme vytvorili veľkú skupinu ľudí, v ktorej sa každý cíti dobre a fungujeme na priateľskej báze. Samozrejme ma teší, že došlo k prepojeniu rôznych oborov a fakúlt v rámci VŠMU, ale viac než tento profesionálny networking si cením to, že sa zišla skupina skvelých ľudí, ktorí si medzi sebou vytvorili osobné vzťahy.“

Na záver malá skúsenosť Barbory a rada pre tvorcov, ktorí by mali v pláne robiť niečo podobné: „Niekoľkokrát sme riešili pokriky, že treba zavolať políciu, ale na to sme boli pripravení. Fun fact: všetci hovorili, ,zavolajte políciu,ʻ nikto ju však nezavolal. Pre tvorcov podobných projektov len malá rada – na takéto situácie musíte byť vyzbrojení a všetko vopred nahlásiť na príslušných úradoch. To nám dalo pocit väčšieho bezpečia, lebo sme vedeli, že polícia o našej akcii vie.“

Za rozhovor ďakujú,

Tereza Mankovecká a Tomáš Baňacký, 2. bc KDŠ

iniciátor
September - 2019
  01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21
23 24 25 26 27 28 29
30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com