Koronátor študentský

Anna Revická, KS

Na Katedre scénografie sa prechod na dištančnú výučbu zaobišiel, myslím, bez väčších komplikácií. Viem si predstaviť, že na bakalárskom stupni to mohlo byť trochu zložitejšie, najmä pri množstve praktických predmetov vyžadujúcich prácu s materiálom. Verím ale, že obmedzenia inšpirujú ku kreatívnym riešeniam, a teda, že väčšina predmetov si pomerne rýchlo našla alternatívny spôsob fungovania. Využívame komunikáciu cez mail, telefón alebo videohovor. S konzultáciami akademických zadaní tak nie je problém, takisto ako s teoretickými predmetmi, ku ktorým dostávame podklady, užitočné internetové odkazy a podobne. Učebných zdrojov je teda dostatok a je na zodpovednosti každého, koľko času a pozornosti im venuje.

Čas je čosi, čo osobne vnímam ako veľký benefit tejto inak nepriaznivej situácie. V posledných mesiacoch (ak nie aj rokoch!), pred začatím karantény som vlastnou vinou trpela na jeho vážny nedostatok, a keď odrazu prišiel týždeň, ktorý ma „oslobodil” od takmer všetkých rozbehnutých a plánovaných projektov, ten náhly šok som nezniesla ľahko. Trvalo mi hodnú chvíľu adaptovať sa na nový režim bez podrobného denného rozpisu, na zvládanie niekoľkých projektov naraz a voľný čas bol pre mňa už skoro zabudnutým pojmom. Ale ako sa hovorí, človek si zvykne na čokoľvek a teraz už sebadisciplína a time-management v izolácii nie sú až taký problém.

Vlastne som zistila, že aj doma dokáže byť toľko práce, že to niekedy ledva stíham! Toľko nedočítaných kníh, nepozretých filmov, ktoré mi kedysi niekto odporučil, toľko domácich dekoračných prác, ktoré sme nikdy nedotiahli, záhrada, ktorá by si odo mňa zaslúžila tiež trochu pozornosti… a to ani nespomínam všetky tie učebnice cudzích jazykov.

Okrem toho si postupne uvedomujem, že projekty, ktoré sa mi na začiatku karantény samy vyškrtli z diára (kalendár v telefóne mi dodnes pripomína, kde všade som v týchto dňoch mohla byť…) v skutočnosti vôbec nemusia byť mŕtve. Kde je vôľa, je aj cesta. Pevne dúfam, že aspoň niektorým z nich sa v tej či onej forme podarí po skončení karantény nadviazať, kde boli nútené prestať. Zároveň sa pomaličky začínajú črtať aj celkom nové projekty, ktoré vznikli práve z dostatku času na zamyslenie a som si istá, že takých bude čoskoro neúrekom.

Nezostáva nám teda iné, než doma vyčkať, kým sa všetko vráti do normálu, chystať, čo sa dá, a možno si aj z tejto zvláštnej životnej etapy odniesť napríklad zvyk začleniť si do rozvrhu aj chvíľu voľného času…

Za odpovede ďakuje Adam Nagy, 2. bc., KDŠ