Britská dramatička Amy Rosenthal,  25.apríla 2013 v rámci podujatia „Celebration of Slovak and British Jewish Culture“ navštívila Bratislavu. Napriek nabitému programu prejavila záujem o stretnutie so študentmi VŠMU, aby s nimi diskutovala o svojom živote, práci, svojej najvýznamnejšej divadelnej hre „Na skalách“ („On the Rocks“), ktorú v roku 2008 uviedlo Hampstead Theatre réžii Edwarda Halla, a jej študentskému prekladu. 

Čo Vás inšpirovalo k tomu, aby ste sa stala dramatičkou?

Vždy som písala. Už ako dieťa som písala a vymýšľala príbehy. A koniec koncov, vyrastala som v divadelnej rodine. Moja mama je herečka, takže som strávila detstvo v divadle. Prvého predstavenia som sa zúčastnila asi ako deväťmesačná. Takže som bola v divadle prakticky celý môj život. Sedávala som v šatniach a pozorovala predstavenia, takže je to taký môj domov. A môj otec bol scenárista, takže to bol „jazyk“ môjho detstva. Moje príbehy som písala na zadné strany scenárov. Takže sa to stalo akoby súčasťou mojej slovnej zásoby. Myslela som si však, že sa chcem stať herečkou. Aj som to študovala na univerzite, ale veľmi rýchlo som si uvedomila, že to nie je celkom pre mňa, že v tom nie som dobrá. A tak som písala. Napísala som krátku hru, ako školský projekt, ktorá sa nakoniec aj hrala. A môj profesor sa ma spýtal, či by som to nešla študovať na magisterské štúdium. A tak som sa rozhodla, že to urobím. V podstate som do toho tak trochu spadla. Viete, herectvo...Ja som aj maľovala, ale vedela som, že v tom nie som tak dobrá, aby sa to stalo mojou profesiou. Nebola to tá správna cesta. Pre divadlo som sa rozhodla zrejme preto, že môj otec písal pre televíziu a ja som chcela robiť niečo trochu iné. A tak som sa sústredila na divadlo.

Vaša prvá hra bola školskou prácou alebo ste ju napísala mimo školy, z vlastnej iniciatívy?

Bola napísaná počas môjho magisterského štúdia. Veľa sa aj hrala a dokonca bolo aj malé predstavenie v New Yorku, čo bolo veľmi vzrušujúce. Išlo o hru „Sitting Pretty“ („Pekne sedieť“).

Čo bolo témou tejto prvej hry? Išlo o Váš nápad?

Išlo o päťdesiat ročnú ženu, ktorá sa stala modelkou v maliarskom ateliéri. Bol to môj nápad. Vždy ma zaujímali tieto hodiny maľby v ateliéroch a vždy ma zaujímali ľudia ochotní vyzliecť si šaty a stáť ako model. Lebo ja by som radšej zomrela. (smiech)

Ja tiež.

Je to tak odvážne tam takto sedieť po celý ten čas. Takže týmto som bola dlho fascinovaná. V tom čase som veľmi nechcela opustiť školu. Cítila som sa tak stratená, keď som skončila školu. Než som šla na univerzitu, zvykla som sa prechádzať Londýnom a premýšľala som nad tým pocitom, keď niečo musíte opustiť, len preto, že už ste pristará. A zdalo sa mi to zaujímavou témou na písanie. Ale nechcela som písať o osemnásť ročnom dievčati. A ako som tak kráčala, prišla mi na um táto postava päťdesiatročnej ženy, ktorá musela opustiť svoju prácu, lebo je pristará. Dlho som nad ňou premýšľala, nad tým, čo by tak mohla namiesto toho robiť. A čo je tá najmenej pravdepodobná vec, ktorú by urobila veľmi hanblivá päťdesiatnička, ktorá vlastne nikdy skutočne nežila. Napríklad stáť nahá ako model. Takže takto hra vznikla.

Akoby ste pomenovala témy, ktorým sa vo svojich hrách venujete a komu sú tieto hry určené?

Asi najviac ma zaujímajú vzťahy. Povedala by som, že sa zaujímam o politické divadlo. Ale o istú „osobnú politiku“, malú, každodennú politiku. Ako si budujeme našu morálnu stratégiu v medziľudských vzťahoch. To je zaujímavé, lebo v anglickom divadle existuje istá separácia medzi politickým divadlom a niečím, čo pôsobí viac triviálne. Ale ja sama seba vidím ako politickú autorku, hoci neadresujem veľké politické témy. V mnohých mojich hrách je témou vyhnanie z raja. Ako zažívame konce a začíname od nuly. To je pre mňa zaujímavá téma. A tiež ma zaujímajú vzťahy medzi ženami, ako vieme byť zároveň najlepšie priateľky a najväčšie rivalky. Dôvod vidím v tom, že sa často hľadáme v našich matkách, najlepších priateľkách či sestrách, akoby sme mali byť presne také a porovnávame sa s nimi.

Keď je vaša hra inscenovaná v divadle, dokážete ovplyvniť napríklad obsadenie či interpretáciu hry alebo sa to zakladá len na dobrom vzťahu s režisérom?

To áno, zakladá. Dnes už by som to vyžadovala ako súčasť zmluvy, že budem súčasťou procesu, že sa budem  zúčastňovať skúšok a tiež budem za to platená. Samozrejme nie veľmi, ale aspoň trochu. A aby som mala slovo pri výbere obsadenia. Ale stále je to založené na dobrom vzťahu s režisérom, nakoľko je ochotný Vás počúvať. Je to ťažko dosiahnuteľná rovnováha. Máte síce právo byť toho súčasťou ako autor. Ale musíte vedieť, kedy vstupovať, lebo je mimoriadne dôležité nepodkopávať režisérovu autoritu. Lebo herci, a to ich milujem a rešpektujem, sa vedia správať ako deti. Viete, ako deti so suplujúcim učiteľom, keď vedia, že to nie je ich učiteľ. Potrebujú silnú osobnosť, pilota pre lietadlo inscenácie. Takže myslím, že prítomnosť autora je dôležitá, pokiaľ vyjadrí svoj názor bez toho, aby znižoval režisérovu autoritu.

Stalo sa Vám už, že by ste sa stretli s režisérom, ktorý mal tak odlišnú predstavu, že jeho interpretácia Vašej hry bola tak iná, že by ste ju nedovolili takto inscenovať?

No, vždy som mala dostatočný vplyv na to, aby sa inscenácia blížila tomu, čo som chcela ja. Ale niekedy nastáva delikátna situácia pri komediálnosti hry. Niekedy akoby nešli dosť rýchlo, boja sa aby nepôsobili triviálne. Keby tak dovolili tomu humoru vystúpiť. To je naozaj mojou vášňou, byť súčasne smiešna aj smutná. Pointa sa dá urobiť aj s humorom, rovnako silno ako vo „vážnej“ dráme.

Premýšľala ste niekedy nad televíznym scenárom?

Premýšľala som o tom, hovorila som o tom, no ešte som to neurobila. Raz som napísala krátky film, ktorý sa minulý rok aj natočil. A to bola ozajstná pocta. A myslím, že bolo úžasné zistiť, že to dokážem. Ide totiž o veľmi rozdielny spôsob myslenia. Lebo divadelné hry sú tak verbálne a písanie pre televíziu o toľko viac vizuálne. Ale bola som s tým naozaj spokojná a možno by som mohla urobiť viac. Viete, ja totiž milujem ten element života v divadle. Milujem počuť smiech, milujem cítiť publikum. Lebo publikum je každý večer iné a to považujem za vzrušujúce. Niektorí spisovatelia si myslia, že divadlo je prvým krokom na ceste do televízie. Ja to takto necítim, pre mňa je divadlo „tá vec“. Bolo by skvelé, keby vznikol film. Predsa len, je to lepšie platené, čo by bolo fajn. Ale mojou vášňou je divadlo.

Je niektorá Vaša hra preložená do iného jazyka?

Nie, nemyslím.

Nuž, „Na skalách“ zrejme čoskoro bude v slovenčine.

No to ma veľmi potešilo. Je to úžasné počuť svoju hru v inom jazyku. Najmä preto, že  som vo vašom preklade dokázala zistiť kde sa nachádzate, hoci neovládam jazyk.

Pracujete momentálne na novej hre?

Práve som dokončila muzikál („The Tailor- Made man“; „Muž na mieru“ pozn.red.) a ešte sa k nemu chceme vrátiť a lepšie sa naňho pozrieť. Ešte na ňom trochu popracovať. Takže to je môj momentálny projekt. Možno budem  pracovať na niečom pre moju matku, v čom by hrala. Takže momentálne veľa čítam a robím si prieskum, ale nepíšem.

Ale ste v určitom procese písania.

Presne tak.

Kto je Vašim obľúbeným autorom, autormi, ktorí Vás ovplyvnili či inšpirovali?

Nuž, ak myslím na klasiku, tak Čechov, Arthur Miller. Bože, vždy sa mi vymaže pamäť, keď sa ma to spýtajú. A mnoho mojich súčasných kolegov. Je ich veľa. Duncan MacMillan a iní..

A zrejme aj Katherine Mainsfield, ktorá je jednou z hlavných postáv hry „Na skalách“.

Áno,  Katherine Mansfield určite. Myslím, že Katherin asi najviac. Nikdy som nenašla iného autora, s  ktorým by som našla také prepojenie. Teraz už jej prácu toľko nečítam, ale práve pre jej prácu som chcela písať aj ja. A spôsob, akým dokázala opísať postavy, čo ako dramatik musíte dokázať, ma veľmi inšpiroval. A taktiež môj nebohý otec. Mala som veľké šťastie, lebo som vlastne vyrástla v dome s géniom. Dramatikom a zároveň veľmi láskavým človekom. Nikdy som mu neukázala svoju prácu, nikdy som si nevypýtala radu. Čo som mala urobiť. Ale myslím, že spôsob akým písal on a spôsob akým žil svoj život, naozaj ovplyvnil moju prácu. Rovnako ako aj moja matka. Oba pohľady na to, ako napísať dobrú hru sa mi dostali do podvedomia. Hoci som sa veľmi snažila isť si svojou cestou.

Ako každé dieťa. „Muž na mieru“ je vaša posledná hra a taktiež ako hra „Na skalách“ je inšpirovaná skutočným príbehom.  Prečo ste si vybrali práve tieto dva príbehy?

Na prácu na hre „Muž na mieru“ som bola oslovená. Takže tak som sa k tomu dostala. Adam Meggido, ktorý  napísal texty a spolupracoval na hudbe, ma prizval na spoluprácu. Prečítala som si originálnu hru  a zaujala ma. Homosexuálny herec v Hollywoode dvadsiatych rokov. Znelo to naozaj zaujímavo. A milujem muzikál. Bolo to pre mňa také dobrodružstvo, veľmi rozdielne od mojej bežnej práce, veľmi osobný príbeh. Oslovila ma atmosféra a ťarcha toho príbehu a tiež sa vyžadovalo nájsť silnú líniu príbehu pre jednu zo ženských postáv, ktorú som chcela priviesť viac do popredia. Tiež bola skutočnou osobou a bola hollywoodskou hviezdou. Takže som mohla vyhľadať a preskúmať jej príbeh. Je to taká milá romanca s veľkou dávkou humoru. Preto ma to zaujalo.

A moja posledná otázka. Hra „Na skalách“. Čo by ste povedala budúcim čitateľom, aký je kľúč na čítanie tejto hry, čo v nej hľadať?

Je to príbeh o štyroch ľuďoch, priateľoch, ktorí sa snažia spolu žiť ďaleko od spoločnosti počas prvej svetovej vojny. Vlastne je to celé o priateľstve a platonickej láske. O tom, ako udržať priateľstvo. Všetky štyri osoby sa nakoniec stali slávnymi svojou prácou spisovateľov. Ale v tom čase to boli len štyria mladí ľudia, ktorí sa snažili žiť vo veľmi ťažkej dobe. Skupina umelcov na Cornwallskom pobreží v roku 1916. D. H. Lawrence akosi bezhlavo a vášnivo veril v priateľstvo. Veril, že priateľstvo treba akosi obradne osláviť. Ako je láska slávená svadbou. A našla som v tom kus pravdy. Lebo naozaj nemáme spôsob, akým osláviť priateľstvo. Nijako ho neoznačíme, ani jeho začiatok, priebeh či koniec. A pritom je to vzťah, ktorý ovplyvňuje celý náš život. Myslím, že priateľstvo je prosto láska, ako sa hovorí aj v hre. A tomu naozaj verím. Takže to som sa snažila povedať. Kľúčom je podľa mňa fakt, že ide o komédiu. Hoci ide o historické postavy, treba na to zabudnúť,  treba sa smiať a zabávať. Máme tu štyroch ľudí, ktorí majú svoje vzlety aj svoje pády a musia s nimi žiť. Nie sú to ľudia včerajška, sú to ľudia ako Vy alebo ja. A to som chcela oživiť.

Za rozhovor ďakuje Linda Felová.