Mrzák z Inishmaanu

Mrzák z InishmaanuJana Ivanová

Írskemu dramatikovi Martinovi McDonaghovi sa v polovici deväťdesiatych rokov, len ako 27-ročnému podarilo to, čo dovtedy len Williamovi Shakespearovi. Vo viacerých londýnskych divadlách sa hrávali jeho hry. Medzi nimi aj Mrzák z Inishmaanu. Medzi slovenskými milovníkmi divadla je tento autor pomerne známy, len SND uviedlo už tri jeho hry (Krásavica z Leenane, Opustený západ a Ujo vankúšik) a na VŠMU študenti úspešne prezentovali Opustený západ (2003) a Uja Vanúšika (2011).

Poetika, ktorá preslávila McDonagha  je pre neho príznačná a vyznačuje sa čiernym humorom, šťavnatými dialógmi. Špecifikum írskeho vidieka, do ktorého svoje diela rád lokalizuje  je príznačné aj pre Mrzáka z Inishmaanu. Táto hra z roku 1997, ktorú McDonagh napísal ako prvú časť zo svojej druhej trilógie (Mrzák z Inishmaanu, Nadporučík z Inishmore a Banshees v Inisheer), je obohatená o pôsobivú štúdiu uzavretej dedinskej komunity so všetkými jej dobrými a zlými vlastnosťami. McDonagh je v tvorbe inšpirovaný surovým írskym vidiekom, čomu nasvedčuje nielen trilógia príbehov z Aranských ostrovov, ale aj dokumentárny film s prvkami fikcie od režiséra Roberta Flahertyho Muž z Aranu. Tento film ukazuje drsný každodenný život obyvateľov na týchto svetom nepoškvrnených ostrovoch, podobne ako aj dielo Mrzák z Inishmaanu.

Zabudnutá dedina na írskom ostrove Inishmaan pôsobí na prvý pohľad pokojne. Život obyvateľov plynie zo dňa na deň, s rovnakými starosťami a radosťami. V tejto modelovej dráme sú vykreslené dokonale odpozorované črty dedinčanov - neurotická stará dievka, dievča ľahkých mravov, dedinský klebetník, mrzutý čudák, zádumčivý mrzák uzavretý v dedinskom (ostrovnom) prostredí. Príbeh prináša viacero tém - túžbu ujsť zo zaužívaných sterotypov, túžbu po šťastí, vzťah k domovine. Postavy v celom príbehu sa dajú vnímať ako sympatické aj napriek záporným vlastnostiam. Krutosť konania a slov zjemňuje situačná komika, no napätie udržiava čierny humor. Dané témy sú stále aktuálne. Jednou z nich je napríklad komunita, ktorá na jednej strane poskytuje bezpečie, ale na druhej strane berie slobodu, ďalšou ľudia, ktorí nevedia komunikovať v tejto spoločnosti, či nepochopenie, vnútorný boj, alebo hlúposť…

Hranica medzi komikou a čiernym humorom najvýraznejšie rezonovala v postave Kate, ktorú stvárnila Karin Adzimová. Vo svojej úlohe bola presvedčivá, bola“stratenou ženou”, ktorá vzbudzovala súcit a túžbu pomôcť. Postavu stvárnila so životnou tragikomickosťou. Na jednej strane vyznievala jej postava tragicky, no tragiku vyvažovala komikou (rozhovory s kameňom, prehnaná cudnosť).  Adzimová preukázala mimoriadny cit pre mieru, pretože jej Kate nepôsobila ani v komických situáciách príliš karikatúrne.

Natália Germániová (Helen) stvárnila dedinskú papuľnatú, samoľúbu koketu, ktorá dokázala rozvíriť prach, na prvý pohľad v nudných životoch spoluobčanov… Neustálym pohybom, hlasom i gestom dávala najavo, že táto spoločnosť ju zaujíma len natoľko, nakoľko jej môže byť užitočná. Zlom nastal až v situácii, keď sa odhalilo mrzákovo klamstvo. Ublížilo celej spoločnosti, v ktorej žila. Vtedy sa zmenili aj jej herecké prostriedky – Germániová viac stála, jej gestá boli umiernené, mlčala. Vznikol tak silný, neočakávaný a preto dramatický moment spolupatričnosti.

Matej Babej (Johnny) sa chopil úlohy s potrebnou túžbou a iskrou vedieť a informovať sa i informovať iných o všetkom, čo sa deje v malom, bohom zabudnutom inishmaanskom svete. Johnny je herecky vďačná postava - miestny klebetník, ktorého jedinou záľubou a schopnosťou je zistiť o všetkých všetko a bez zabrán o tom každého v dedine informovať. Matej Babej stvárnil túto postavu  ako večne nepokojného a nervózneho pobehaja. Dodal postave vtip a naivitu, najmä stvárnením dychtivého (až groteskného) vlasteneckého cítenia či pokusmi o akrobatické kúsky. Svojou zvedavosťou a odhodlanosťou odhaľovať konšpirácie spoluobčanov, odľahčoval dramatické napätie.

K. T. Zachar (Bobby) stvárnil úlohu samotára, ktorého život už naučil dosť, a preto ho už tak ľahko neprekvapí. Zachar bol v prejave vážny a veľmi umiernený. Postava Bobbyho v jeho interpretácii pôsobí dojmom trucovitého puberťáka, nahnevaného na celý svet. Pichľavým, zádumčivým pohľadom a mimikou dáva jasne najavo, že na mieste, kde žije, je nešťastný, no telo naznačuje rezignáciu. Voči komunite, v ktorej žije, je naoko veľmi ľahostajný, no v závere, podobne ako Helen, svojím konaním prekvapí. Pôsobí, že nemá záujem o dedinu a ľudí, ktorí v nej žijú, avšak Billyho klamstvo ním otrasie až tak, že vyústi do tragického konca - Bobby vezme kameň a Billyho zabije. Zacharov herecký prejav sa však vôbec nemení. Zostáva veľmi umiernený akoby v kontraste k dramatickým situáciám (napríklad súboj s Johnnym), akoby mu chýbala duša. Vytvára tak originálnu postavu, ktorá dotvárala obraz uzavretej komunity.

Príbeh miestneho mrzáka, knihomoľa Billyho (Michal Noga), ktorého má v dedine každý rád, akoby nedokázal prekročiť pomyselnú divadelnú rampu. Zdanlivo kladná postava, ktorej charakter v závere naštrbí klamstvo voči komunite, teda voči všetkým, ktorým mu ho bolo ľúto, vyústi do jeho smrti. Mrzák je najvýraznejším predstaviteľom túžby spoznať svet.

Zomiera po údere kameňom do hlavy. Tento kameň pomyselne predstavuje komunitu. Kameň, skala, na ktorej nestojí cirkev, ale komunita, kameň, ktorý na jednej strane niekomu pomáha (Kate, ktorej robí spoločníka), a na druhej strane inému poslúži ako smrtiaca zbraň. Tak isto ako komunita, ktorá poskytuje bezpečie, no na druhej strane kradne slobodu. Interpretácii Michala Nogu chýbala intenzívnejšia túžba po inom živote, väčšie vnútorné odhodlanie a nasadenie spraviť čokoľvek aj napriek utrpeniu a hendikepu, ktorý má. Jeho výkon je priveľmi vyrovnaný, až monotónny, a práve preto neprekračuje rampu, nevzbudzuje emócie, pohoršenie, hnev ani radosť.

Dramatický text, ktorého témy sú nepochybne aktuálne, dokázal režisér vďaka citu pre dynamiku a vtip odľahčiť. Na druhej strane dokázal presne zvýrazniť krutú atmosféru, ktorú McDonagh opisuje. Dielo dramatika povestného svojím čiernym humorom s trpkastou príchuťou, nadobudlo Bielikovou réžiou iný rozmer. Krátke predstavenie smeruje ku katarzii. Inscenácia nevyčerpáva, neubíja, neumára otázkami o živote bez zmyslu, napriek tomu  emocionálne zasahuje osudmi postáv. Vďaka zjemneniu čierneho groteskného humoru jemným vtipom a ľahkosťou, dokázal Bielik čiastočne odstrániť McDonaghovu surovosť. V inscenácii tak vynikla hlboká ľudskosť, čím sa Mrzák z Inishmaanu viac dotýka človeka a prináša aspoň trochu nádeje do beznádejného sveta.

Jana Ivanová

 

 

 

iniciátor
September - 2017
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23
25 26 27 28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo

Najnovšie fotky

Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com