Každodenný výkrik, ktorý núti odísť z nudnej reality a zažiť svet. Nebyť šedý priemer a žiť život, ktorý sme si vysnívali. Naša realita, realita hry Krum. Tá prináša veľmi aktuálne témy, blízke problémom dnešných mladých ľudí.  Hľadanie si svojho miesta v tejto spoločnosti, boj medzi snami a ich nesplniteľnosťou v reálnom živote či potácanie sa v nefunkčných vzťahoch. Cynický obraz takýchto problémov zinscenoval režisér Juraj Nvota spolu s absolventským hereckým ročníkom v novej inscenácii Divadla Lab.

Vďaka tejto inscenácii sa na Slovensko dostáva nová hra a autor, ktorý bol pre naše územie doposiaľ neznámy. Hru napísal Hanoch Levin, významný izraelský dramatik a režisér 20. storočia. Jeho tvorba sa vyznačuje silným kritickým až cynickým nazeraním na spoločnosť, od jednotlivcov až k politike a globálnym problémom. Hra Krum patrí medzi texty, v ktorých sa zameriava na veľmi úzke spoločenstvo ľudí, mladú generáciu obyvateľov malého mesta. Levinove postavy žijú v hlbokom sklamaní z nudnej reality, ktorá nenapĺňa ich očakávania a sny. Autor nazerá na ich smutné osudy s kritickým odstupom až cynizmom. Samotný fakt, že táto hra a autor sú v slovenskom prostredí novinkou, priniesol inscenácii veľkú výhodu. Divák nevie, čo čakať. Zostáva tak v napätí, ako sa vyvinú osudy ľudí v malom meste, kde sa v podstate nič zásadné nedeje, no každý túži po akomsi šťastnejšom, výnimočnejšom živote.

Dej hry sa začína po návrate Kruma, hlavnej postavy mladého hudobníka, ktorý hľadá svoje miesto vo svete. Krum sa vracia z ciest, no ako sám priznáva, nič nezažil, nikoho nestretol, nič si nedoniesol, iba tašku plnú špinavého oblečenia. Pekná realita. Vráti sa späť do rodného mesta, kde každý žije podľa akéhosi dopredu napísaného životného scenára. Nájsť si partnera, mať deti, prežiť deň a prípadne sa dobre najesť na svadbe či kare. On však po tom netúži, vie iba, že takýmto životom pohŕda. V konečnom dôsledku však pre to aby sa z neho vymanil. Nič, okrem rečí ako nechce. V podstate súčasný zbytočný človek, súčasný Eugen Onegin.

Text je v dnešnej dobe veľmi aktuálny. Súčasný mladý človek neustále žije v zajatí dojmov neobmedzených možností, vidiny výnimočného života, aké pozná z amerických filmov. V každodennej realite sa však v týchto možnostiach stráca, nie je schopný voľby, pociťuje neustále prekážky v nepriaznivých okolnostiach, s ktorými musí bojovať, nohy mu podkopáva lenivosť spraviť potrebné kroky k takémuto životu. Vo výsledku sa teda iba necháva unášať prúdom času so snom niečo spraviť. Aj Krum vycestoval, ale tam jeho aktivita skončila. Cynicky dokazuje, že stále opakované „Všetko sa dá, len treba chcieť,“ je vlastne blud. A tak chce, ale nedá sa. Pretože pre to treba aj niečo spraviť. 

Jadro hry tvoria nefunkčné vzťahy jednotlivých postáv. V podstate stretávame postavy veľmi sebecké, hľadiace len na svoje vlastné potreby a túžby. Majú istú vytúženú predstavu o svojom živote, ktorá je však nesplniteľná v realite, v ktorej žijú. Napriek tomu sa snažia nájsť šťastie v tom, čo im je ponúknuté a presvedčiť samých seba, že im to stačí. Vstupujú tak do vzťahov s nereálnymi cieľmi a zároveň cez upnutie sa na vlastné šťastie, nevnímajú potreby toho druhého. Využívajú sa navzájom na dočasné potešenie a únik zo samoty. Opäť sa tu teda objavuje motív vysneného života pochovaného v nudnej realite.

Nestretávame sa s Krumom, ktorý túžiť písať romány, ale s Krumom, túžiacim tvoriť hudbu. Táto zmena nenarúša dej ani vzťahy v hre, iba sa viac približuje realite našich bežných dní, čím znásobuje aktualizačný moment hry a zvyšuje možnosť väčšej uveriteľnosti. Mení sa tiež prostredie kaviarne na akýsi tanečný podnik, čím sa hra opäť približuje k reáliám dnešnej mladej generácie. Inscenátori sa tiež rozhodli zameniť pohlavie postavy Škity z muža na ženu, čo hre prinieslo novú rovinu vzájomných vzťahov.

Samotná hra je plná cynizmu, sarkazmu a irónie, s ktorým pracuje režisér Juraj Nvota spolu s dramaturgom a prekladateľom textu Mirom Dachom. Konania proti textu, ako ostré repliky povedané s úsmevom, vyvolávajú jemný úsmev, no zároveň trpký povzdych nad realitou, ktorá sa divákom predostiera. Takouto formou daná téma pôsobí ešte pálčivejšie, ostrejšie či kritickejšie. Juraj Nvota ukázal, že prívlastky láskavého humoru jeho rukopisu nie sú až tak jednoznačné a dokáže pracovať aj s kontrastným cynickým nazeraním na svet.

Chladné modré a biele svetlá a najmä samotné vzťahy postáv vytvárajú atmosféru drsného a odcudzeného sveta prázdnych životov. K tomuto pocitu tiež napomáha elektronická hudba (Jojo Blue), ktorá sa objavuje najmä v obrazoch tanečného klubu. Jej istá neľúbeznosť a drsnosť dotvára prázdny pocit chladných vzťahov. Rovnako Krumov hra na elektrickej gitare sú priestorom pre jeho samotu a únik pred reálnym svetom a najmä komunikáciou a vzťahmi.

Cynizmus textu prenikol na javisko najmä vďaka hereckému stvárneniu postáv. Tu sa ukázali Nvotove skúsenosti s vedením hercov, ktoré im pomohli vytvoriť komplexné postavy s presne určenými motiváciami. Herci jasne poznali dôvody svojho konania, vyslovených replík a mali ujasnené jednotlivé vzťahy, čím dosiahli dôveryhodné výkony. Najväčšiu pozornosť na seba strhával Dávid Uzsák v role Tugatiho. Dôrazmi v reči, mimikou a fyzickým držaním tela sa mu podarilo vytvoriť viaceré štádiá života hypochondrického skeptika, pomaly blížiaceho sa k smrti. Najmä svojim nadhľadom a správnym pochopením sarkastických odkazov v texte sa mu podarilo, bez zbytočného pátosu, docieliť cynický obraz o jeho životnom údele.

Pavol Šimun vytvoril postavu strateného, apatického, až mrzutého Kruma. Šimun pochopil podstatu svojej postavy aj textu, čím boli jeho reakcie a konanie na scéne jasne motivované a uveriteľné. Vo všeobecnosti sa hercom podarilo vytvoriť nielen osobité postavy, ale aj celkový obraz daného spoločenstva. Divák sa stretáva so spektrom rôznych charakterov cez sebavedomú až sebeckú Trudu (Jana Labajová), jej zakomplexovanú kamarátku Dupu (Barbora Andrešičová), priemerného technika Taktika (Martin Durkáč) až po mlčiacu Škitu (Juliána Oľhová). Miestami tieto charaktery smerovali až k typom. Herci a herečky sa vyhrali s osobitými črtami postáv cez spôsob reči, držanie tela a konania voči sebe navzájom. Ich herecký prejav bol postavený najmä na realistickom stvárnení postáv, miestami však jemným hyperbolizovaním uchádzali až k parodovaniu ich charakterov (viditeľné najmä v tanečných scénach).

Osobitou dvojicou je pár Dolceho (Tomáš Magát) a Felicie (Barbora Drozdová), ktorí predstavujú nenásytných malomeštiakov s upadajúcimi hodnotami. Inscenátori sa rozhodli pozmeniť postavu Felicie jej národnostným určením z talianskeho na ruské. Hlbšia motivácia tejto zmeny však nie je z inscenácie čitateľná, keďže jej nedodáva výraznejší obsahový, vzťahový ani interpretačný aspekt. Táto zmena teda pôsobí iba ako formálne ozvláštnenie inscenácie. Okrem ruštiny sa v inscenácii objavuje aj taliančina, ktorou rozpráva postava Bertolda. Cudzí jazyk sa tu tematicky spája s neustálou témou cestovania, sťahovania do cudzej krajiny a vidinou lepšieho života v zahraničí.

Otázna je tiež zmena pohlavia Škity a herecké obsadenie muža do postavy Krumovej matky (Michal Koleják). Prvotným zdôvodnením by mohol byť nedostatok hercov, to sa však ukazuje ako nepravdivé, keďže dochádza k zmene v obidvoch postavách. Zmena Škity priniesla hre novú významovú rovinu, a to v oblasti vzťahov. Škita už nie je iba priateľom, ale aj partnerkou, objektom možného mužsko-ženského partnerského vzťahu. V slepom nasledovaní (až prenasledovaní) Kruma vyznieva ako jeho obdivovateľka, či tichá ctiteľka a žena túžiaca po jeho pozornosti či láske. Vo vzťahu s Taktikom je zase akousi smutnou náhradou za Trudu. Juliána Oľhová mala v tomto smere náročnú úlohu, na scéne sa objavuje pomerne často, no má minimum replík, či konkrétneho konania. Herečka sa veľmi dobre zhostila tejto úlohy a dokázala čisto mimikou a minimálnym konaním vytvoriť postavu do seba utiahnutej ženy, ktorá síce nekoná, no stále je človekom so silným vnútorným životom.

Ženskú postavu matky stvárnil Michal Koleják. Inscenátori sa rozhodli neťahať túto postavu do zbytočnej štylizácie či karikatúry. Mužské zobrazenie ženy tak nevytŕča z realistickej formy inscenácie a zároveň dodáva obrazu postavy nové charakteristické prvky. Matka, vďaka jeho fyziognómii pôsobí ako tvrdá, silná žena, ktorá si toho musela v živote veľa vybojovať. Jej životný údel a smútok z nenaplneného života tak vytvoril ešte smutnejší obraz o žene, ktorá síce pôsobí silno a neporaziteľne, no v skutočnosti celý život iba odráža útoky, čo ju vnútorne ubíja a bráni jej nájsť šťastie.