Boj s virtuálnymi mlynmi

Don't chichotKBTViktória Anna Lesayová
(zdroj: divadlolab.sk)

Okrem množstva iných polemických tém sa naša spoločnosť neustále pasuje s otázkami existencie vo virtuálnom priestore. Smart technológie, internet, dáta a sociálne siete sa stali do takej miery súčasťou nášho bežného života, že málokto sa zamyslí nad tým, aký vplyv na nás a naše zdravie vlastne majú. V divadelnom prostredí sa čoraz viac stretávame s prípadmi, kedy performeri hrajú o rôznych technologických krízach. Hovoria nám aj o tom, že umenie, ale aj akákoľvek ľudskosť sa postupne vytrácajú. Trpí tým nie len divadlo, ale napríklad aj knihy, ktoré sú nahrádzané obrazovkami. Potreba umelcov upozorňovať na tento stav je stále väčšia. Nejednu závažnú otázku si položil aj režisér inscenácie DON’T CHICHOT Michal Slovenský. Objektom možného riešenia vyššie spomenutých problémov sa v tomto prípade stala kniha. Konkrétne motív románu Don Quijote de la Mancha.

Tvorcovia inscenácie nás v jemnom prítmí uvedú do sály, v ktorej sa odohrá približne hodinový príbeh, výsledok autorského projektu. Scénu tvorí množstvo kníh a útržkov papierov, na ktorých sa nachádzajú rôzne texty. Uprostred na stole vidíme zatiaľ neznámu „postavu“ – bábku, schovanú za knihami Rúfusových básní. V priestore sú náhodne usadení herci v tmavých mikinách a teniskách, ktorí čakajúc na začiatok predstavenia pozerajú do mobilných telefónov. Svetlo, ktoré svieti zo zariadení do tvárí postáv, vytvára napínavú atmosféru. Zvuky ťukania do telefónov rušia Tomáša (bábku) v čítaní poézie.

Tomáš je chlapec, ktorý v sebe pestuje lásku k literatúre. Zdalo by sa, že v súčasnosti je jedným z mála, kto si tak oddane užíva prítomnosť kníh. Je to mladý človek, ktorý väčšinu svojho času trávi práve čítaním a návštevami knižnice. Raz, počas jednej takej bežnej návštevy zahliadne Barbi, ktorá číta jedného z Tomášových obľúbených autorov. Je jasné, že v príbehu ako je tento, sa do nej okamžite zamiluje. Domov odchádza s pocitom „motýľov v bruchu“ a ťažkou úlohou – zistiť, ako sa jeho dievčenská láska volá. Doma mu jeho sestra odhalí vymoženosti internetu. Zatiaľ neznámu Barbi si môže Tomáš vyhľadať na sociálnych sieťach. Kým sa ale dopátra až k nej a naozaj ju stretne, zažije rôzne dynamické dobrodružstvá.

V pátraní mu pomáha aj jeho kamarát Peťo, macher v počítačových hrách a vo svete internetu. Túto postavičku herecký kolektív stvárnil zaujímavou formou – hrou s rukami vytvorili tvár. Naopak Tomáša predstavovala stredne veľká rukou vodená bábka vyzerajúca ako obyčajný chlapec v teniskách, rifliach a bledomodrej košeli. Jej popisný a možno ťažkopádny charakter vynahradil zanieteným vedením bábky Šimon Peter Králik, jediný mužský herec v päťčlennom kolektíve. Jeho technické zručnosti v práci s bábkou a inými rekvizitami ako boli knihy a detské hračky, a zároveň silný herecký vklad dodali predstaveniu dynamiku a „šťavu“, ktoré spočiatku v priestoroch Štúdia 1 chýbali. V určitých momentoch sa mi zdalo, že herečky sa spoľahli na výraznú energiu a hereckú vyzretosť svojho kolegu. Nepôsobilo to ale, že príčinou by bol väčší herecký priestor, ktorý Šimon ako hlavná postava inscenácie dostal.

Inscenácie, s ktorými sa v Štúdiu 1 stretávame, sú mnohokrát založené na precíznej tímovej práci. Je badať, že študenti KBT sú vedení ku kolektívnemu hereckému vystupovaniu, čo sa následne odzrkadľuje na konkrétnych inscenáciách. V prípade DON’T CHICHOTA bolo ale cítiť slabšie herecké nasadenie, akýsi ostych. Výkony boli rôznorodé a miestami sa javilo, že voz ťahá namiesto piatich kolies jedno alebo dve. Nie každá herečka predviedla dostatočne precíznu technickú prácu s bábkami či inými rekvizitami a dokonca aj situačné výstupy, v ktorých mohli ukázať svoje kvality, občas ostávali skôr v bode rozbehu, akoby sa báli predviesť v plnej sile.

Nie všetko však stálo či padalo len na hercoch. Celá inscenácia sa niesla skôr v duchu ilustratívnosti, nevýrazných, všedných metafor. Niektoré situácie miestami nemali logické opodstatnenie a ak som postrehla významovo hlbšiu, zaujímavú, myšlienku, jej režijné spracovanie síce bolo nápadité, no v hereckom prevedení nakoniec aj tak pokrivkávalo. Ako keby tvorivý kolektív usúdil, že pokiaľ hrajú predstavenie pre detského diváka, nemusia na neho klásť nároky, lebo sa im nezdá dostatočne zrelý, dôležitý. Je ale potrebné skonštatovať, že aj napriek často spomínanej až obohranej téme – mladí ľudia a ich problémy spôsobené používaním sociálnych sietí – bol inscenačný koncept zaujímavý. Potenciál sveta literatúry a fantázie, s ktorými sa tvorcovia inscenácie mohli slobodne vyhrať, však nebol naplno využitý.

V inscenácii sa dozvedáme, ako sa bežný život prelína s tým na sociálnych sieťach alebo v počítačových hrách. Zisťujeme, že pre niekoho, kto nemá bežnú skúsenosť s internetom, môže byť tento zážitok desivý. Pre tých, ktorí sú na internete takmer každý deň či dokonca stále z predstavenia vyplýva ponaučenie, že informácie, ktoré zdieľame na sociálnych sieťach, môžu byť ľahko zneužité proti nám. V ohrození tak nie je len naša fantázia (pretože knihy a umenie nahrádzajú médiá), ale aj mentálne či fyzické zdravie. Na záver sa mladý Tomáš rozhodne, že po peripetiách a dobrodružstvách, ktoré zažil pri hľadaní Barbi, predsa len ostane verný svetu kníh. So smiechom konštatuje, že je z neho súčasný Don Chichot. Škoda, že tento motív sa objavuje len v momente, keď v literárnom svete nezorientovaná Barbi namiesto Don Quijote (čítaj Kichot) prečíta „Don’t Chichot“. Inak sa mi totiž premostenie medzi príbehom Dona Quijota a Tomáša zdalo takmer neexistujúce a po výslednej pointe na konci inscenácie som mala pocit, že šlo skôr o párminútovú zhodu jednej scény a názvu. Tomáš, ktorý doteraz žil len svetom literatúry, vo svojich dobrodružstvách síce vedie akýsi nezmyselný „boj s virtuálnymi mlynmi“, z dramaturgického hľadiska sa ale donkichotovský motív javí ako málo vyzdvihnutý a zároveň nedostatočne režijne ukotvený.

Študenti KBT tému virtuálneho priestoru spracovali formou tradičnej edukatívnej škôlkohry. Je chvályhodné, že síce už dospelí, no stále mladí ľudia majú potrebu zdieľať posolstvá ešte mladším, nedospelým, a je príjemné sledovať, že edukácia o problémoch spôsobených technologickým pokrokom a o kríze literatúry dokáže byť konštruktívna aj bez profesionálnej pomoci pedagóga z daného odboru. Deti sa môžu už teraz tešiť, že budú mať po karanténe možnosť vzdelávať sa aj prostredníctvom živého umenia, nie len cez tablety a počítačové obrazovky ako to majú v obmedzenej forme teraz. Kreativitu teda našťastie ešte stále úplne nenahradili technológie.

Viktória Anna Lesayová, 1. bc KDŠ

iniciátor
August - 2020
  01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com