Čo rieka to potok a čo Slovák?

recenzorexternýLaura BarancováHey! SlováciMestské divadlo Žilina
(zdroj: divadlozilina.eu)

Inscenácia Hey! Slováci v Mestskom divadle Žilina, bola poslednou, ktorú sa mi podarilo vidieť pred decembrovým uzatvorením divadiel. Autorský projekt divadla spojil hneď niekoľkých režisérov, ktorí vytvorili tri tvorivé tandemy. Predstavenie sa skladá z troch príbehov, ktoré však sledujú rovnakú tému. Tematika inakosti je na Slovensku aktuálna už dlhší čas, minimálne v spojitosti s jej prijímaním či neprijímaním.  A ako sa v inscenácií ukázalo, v našej spoločnosti táto téma  ešte stále  nie je celkom vyriešená.

Anna Šoltýsová, Pavol Viecha a Tomáš Procházka so svojimi tvorivými tímami spracovali každý vlastnú mini ,,inscenáciu“. V nich sa zaoberajú vždy iným druhom rozmanitosti, ktorá je spojená s bežnými stereotypmi Slovákov. Často máme pocit, že správny spôsob života je len ten tradičný, povedzme - ,,dedinský“, ktorý nám bol vsugerovaný od staršej generácie, ktorá v ňom žila. Taktiež máme tendenciu myslieť si, že by každý mal žiť podľa toho, ako žijeme my sami. Tento pocit podporuje napríklad aj reklama v televízii, veď takmer každý supermarket svoje reklamy ladí v duchu, akoby sme stále, aj v dnešnej modernej dobe, žili prevažne niekde na salaši, pásli tam kravy a z mlieka potom vyrábali bryndzu na bryndzové halušky. Stereotyp o nás ako o Slovákoch vytvára predstavu jednoduchého človeka, ktorý vyznáva tradičné hodnoty a zvyky – rodina, kresťanstvo, skromnosť atď. Na niektorých miestach Slovenska ľudia dokonca stále zaspávajú dobu a neprijímajú nové myšlienky a názory na témy, akými sú napr. akceptácia rozhodnutia partnerov žiť spolu aj mimo manželstva alebo homosexuálne vzťahy. Tvorcovia v inscenácii vykreslili práve niektoré z tých situácií, ktoré máme ako etnikum potrebu považovať za vybočenie z ,,normálu“. Ale je vôbec možné niečo s istotou považovať za normálne, alebo za to pravé slovenské? Z každého príbehu prirodzene vyplýva, že akékoľvek predsudky sú len o postoji človeka a nemajú nič spoločné s tým, ako by naša realita mala či nemala vyzerať. Takisto neexistuje prototyp dokonalého Slováka, pretože dnešná realita sa už dávno nezhoduje s idealizovanou predstavou o ňom.

Pavol Viecha spolu s dramaturgom Matejom Feldbauerom vo svojej jednoaktovke Cesta do stredu duše, zobrazili obraz bežnej slovenskej dediny, ktorú navštívi obyvateľ veľkomesta. Ako prezradili v rozhovore na stránke divadla, zamerali sa na inakosť, ktorá najviac prevláda v okolí Žiliny. Podľa sociologických výskumov, novinových článkov či výpovedí ich známych, ktorí pochádzajú z okolia Žiliny, zistili, že nejde ani tak o inakosť medzi rôznymi etnikami, ale o regionálnu inakosť. Ako rodáčka z Kysúc, ktorá Žilinu a vzťahy Žilinčanov voči nám, Kysučanom, veľmi dobre poznám, môžem potvrdiť, že vystihli podstatu problému inakosti v tomto kraji. Nejedenkrát som sa stretla s diskrimináciou voči svojmu pôvodu, aj keď to vyznieva smiešne voči napr. rasovej či národnostnej diskriminácii, ktoré spôsobujú vážne problémy vo svete.     

Herci Ján Dobrík, Ivana Kubáčková a Michal Tomasy v komornom priestore Štúdia kreatívne zobrazili modelovú situáciu, kedy ,,hipster” navštívi obyčajnú  krčmu a snaží sa tam modernizovať zastarané princípy. Prvotné odcudzovanie, ktoré medzi postavami panovalo, postupne prešla do vtipného vyobrazenia dedinskej diskotéky, kde ten z vedľajšej dediny predstavuje najväčšieho nepriateľa. Ivana Kubáčková v postave krčmárky predstavovala zmierovací element medzi dvomi predstaviteľmi opozitných táborov. V závere  sme mali možnosť ako diváci rozhodnúť o tom, ako príbeh dopadne. Ukázalo sa, že publikum  zvolilo cestu vzájomnej tolerancie a akceptácie za tú najvhodnejšiu.

Ďalšou inscenáciou bol projekt výhradne ženských tvorkýň Na môj obraz. Režisérka Anna Šoltýsová na ňom spolupracovala so študentkou scenáristicky Filmovej fakulty VŠMU Ginou Biarincovou a s Danielou Brezániovou, študentkou dramaturgie na  Divadelnej fakulte. Inšpirovali sa témou tradičnej a netradičnej rodiny a jej rozdielmi. Príbeh zobrazoval životy dvoch súrodencov, ktorí vedú diametrálne odlišné životy. Herci Ada Juhásová, Kristína Sihelská a Braňo Bačo v jednoaktovke zobrazili situáciu, s ktorou sa na Slovensku taktiež často stretávame. Zatiaľ čo muž v podaní Braňa Bača žije so svojou manželkou stvárnenou Kristínou Sihelskou klasický život páru, ktorému nemôžu na nedeľnom stole chýbať vyprážané kuracie rezne, jeho sestra v podaní Juhásovej cestuje po svete a fotí, je vegánkou a so svojím priateľom nie sú ani zobratí. Konfrontácia názorov a výčitky brata, že sestra nie je nikdy doma pri dôležitých udalostiach vykreslili konflikt predstáv o tom druhom, ktorý by mal vyzerať práve na môj obraz“. Neskôr zo situácií vyplynulo, že kritizovaná sestra je pravdepodobne vo svojom živote šťastnejšia ako jej brat, ktorý má na pohľad ukážkové slovenské manželstvo.

Poslednú z troch tém inakosti spracoval režisér Tomáš Procházka a kolektív v inscenácií s názvom Requiem pre priateľa. V inscenácii sa inšpiroval skutočným príbehom svojho zosnulého kamaráta, vizuálneho umelca a aktivistu Dušana Veselovského a jeho partnera. Herci Iveta Pagáčová a Michal Koleják predstavili situáciu, kedy kvôli stále neakceptovaným registrovaným partnerstvám na Slovensku mohol otec zosnulého Dušana vziať jeho partnerovi právo na dedičský nárok. Inscenácia poukázala na jeden z mnohých problémov ľudí z LGBT komunity. V tomto prípade spoločenské neprijímanie vzťahov homosexuálov, ktoré stále predstavujú pre mnohých prekážajúcu inakosť spôsobilo, že skutočný partner človeka, ktorý mu nešťastne zomrel, nemá nijaký nárok na dedičstvo, ktoré mu právom patrí.

Myslím si, že projekt Hey! Slováci patrí medzi tie, ktoré môžu pri odchode diváka z divadla spôsobiť vlnu rôznych vtieravých myšlienok a prehodnocovanie postojov. Ako odpovedal Tomáš Procházka v rozhovore na stránke divadla, na otázku či má byť podľa neho divadlo angažované a projekty ako Hey! Slováci majú zmysel: ,,Verím v ideu angažovaného divadla. Verím v myšlienku, že divadlo má možnosti a zbrane na to, zmeniť človeka k lepšiemu. A vždy hovorím, ak sa nájde aspoň jeden človek, ktorý urobí cestou domov niečo inak vďaka tomu, čo videl, tak to celé malo zmysel.“ Ak sme po skončení predstavenia prehodnotili aj my svoje vlastné neopodstatnené predsudky voči inakosti ľudí okolo nás a uvedomili si ich zbytočnosť, divadlo v ten večer vyhralo...

 

Laura Barancová, 2. bc. KDŠ

iniciátor
  01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com