Kačka, Smrť a tulipán. To sú tri podstatné mená, ktoré tvoria názov rovnomennej obrázkovej knihy, ktorá vyšla v roku 2007. Nemecký ilustrátor a autor detských kníh Wolf Erlbruch v nej prináša tému smrti, ktorú však odľahčuje humorom a priamosťou. Vďaka tomuto prepojeniu vzniká pôsobivý príbeh, ktorý umocňujú obrázky Kačky a Smrti. Kačka, Smrť a tulipán nie je obyčajnou detskou knihou – čaro v nej objavia rovnako tínedžeri, ako aj dospelí. Svedčí o tom aj najvýznamnejšia cena pre tvorcov literatúry pre deti a mládež, Cena Hansa Christiana Andersena, ktorú získala kniha v čase vydania. Práve túto knihu si ako predlohu pre svoju inscenáciu vybrali študenti štvrtého a piateho ročníka na Katedre bábkarskej tvorby DF VŠMU v Bratislave.
Kniha začína Kačkiným nepríjemným pocitom – všimne si, že niekto sa za ňou zakráda. Zistí, že je to Smrť, ktorá ironicky poznamená: ,,Konečne si si ma všimla.“ Vysvitne, že Smrť jej bola nablízku pre prípad, že by sa niečo stalo (prechladnutie, nehoda). Počiatočný strach Kačky prelomí úsmev Smrti, a práve toto je okamih, kedy si Kačka uvedomí, že Smrť je veľmi milá. Medzi Kačkou a Smrťou sa postupne vyvinie priateľstvo, rozprávajú sa o veciach medzi nebom a zemou, skúmajú svet vôkol seba. Keď sa leto blíži ku koncu, Kačke začala byť zima. Poprosí Smrť, či by ju nemohla zohriať, no s prvými snehovými vločkami Kačka prestane dýchať. Posledná rozlúčka prebehne ticho, bez slov – až na to, že Smrti sa v hrudi čosi pohne. Hlavnými témami príbehu sú smrť a priateľstvo – dva na prvý pohľad odlišné pojmy, ktoré sú však v tesnom prepojení.
Autor dramatizácie a režisér Peter Palik poňal celú inscenáciu v duchu spomienkového obradu, posledného stretnutia s kačkou, o čom svedčí aj výtvarné riešenie scény a kostýmov pod vedením Evy Farkašovej – študenti bábkoherectva Patrícia Sopkovičová, Andrej Šandula a Mariana Bódyová sú oblečení v odevoch smútočnej farby a ich zachmúrené tváre svedčia o hlbokom smútku, ktorý vo svojom vnútri prežívajú. Autorka scény, bábok a kostýmov, Viktória Csányiová, navrhla tri priehľadné stoly na kolieskach, ktoré nielenže zabezpečujú temporytmus (rýchla manipulácia so stolmi), ale slúžia aj k rýchlej premene scénických dekorácií (rybník, chodník). Scénické prvky sú okrem primárnej funkcie nositeľmi ďalších významov - smútočný veniec reprezentuje strom, z ktorého Kačka a Smrť pozerajú na zem, stôl naplnený vodou zastupuje rybník, v ktorom sa hlavné hrdinky rozprávajú. Stôl naplnený vodou, na ktorom sú zapálené sviečky, poukazujú na teplo úprimného ľudského objatia (spomeňme mizanscénu, v ktorej začne byť Smrti zima a Kačka ju zohreje). Počas ,,smútočného obradu“ sú na scéne prítomné aj dva hudobné nástroje – violončelo a ukulele, ktoré v hudobnej interpretácii Mariany Bódovej dopĺňajú komorne ladenú inscenáciu.
Režisér Peter Palik úvod zdynamizoval – vidíme balón naplnený svetlom, ktorý symbolizuje vajíčko (narodenie Kačky). V ďalšej mizanscéne ju vidíme lietať a potom začujeme výstrel, po ktorom prichádza Smrť – len tak mimochodom, akoby. Vďaka tejto režijnej interpretácii sa stávame svedkami celého života Kačky, od narodenia až po osudovú chvíľu (na rozdiel od knižnej predlohy, v ktorej sa čitateľ stretáva s dospelou kačkou). Režisér Peter Palik rozvíja v inscenácii Kačka, Smrť a tulipán základnú myšlienku o priateľstve so Smrťou, ktorú podporuje hravými a vtipnými nápadmi – mucha v Kačkinom žalúdku, spoločný kúpeľ v rybníku, narážky na pečenú kačku a pod. Práve spoločná návšteva v rybníku je prítomná aj v knižnej predlohe, no Palik ju v inscenácii rozvíja a dodáva jej tak humorný rozmer. Miniatúrna bábka Kačky vytvorená z molitanu sa vďaka precíznej animácii Patrícii Sopkovičovej ponára pod vodu, smeje sa, šklbe si perie – je nesmierne šťastná vo svojom vodnom svete. Vytvára to protiklad voči miniatúrnej bábke Smrti oblečenej v kockovaných šatách (Andrej Šandula), ktorá znechutene vchádza do vody.
V knižnej predlohe sa Smrť v rybníku necíti komfortne, začne jej byť zima. Kačka ju zohreje, čo Smrť dojme, pretože nikto pre ňu nič podobné nikdy neurobil. Samotné zohriatie sa v inscenácii realizuje minimalistickými, no funkčnými prostriedkami – Patrícia Sopkovičová (Kačka) zapáli sviečky a položí ich na vodnú hladinu. Potom sa k nej pripojí Andrej Šandula (Smrť). Táto mizanscéna poukazuje na potrebu ľudského objatia a Palik prostredníctvom nej zvýrazňuje silu priateľstva medzi Kačkou a Smrťou. Ide o vizuálne efektívne stvárnenie toho, čo už zahŕňa knižná predloha.
Keď sa leto blíži ku koncu, Kačke začala byť zima. Poprosí Smrť, či by ju nemohla zohriať, no s prvými snehovými vločkami Kačka prestane dýchať. V inscenácii Kačka poprosí Smrť, či by jej nemohla zaspievať uspávanku, a hoci Smrť sa spočiatku bráni, splní posledné želanie svojej priateľky. Autorská hudba a texty piesní z pera Mariany Bódyovej zvýrazňujú silu priateľstva medzi Kačkou a Smrťou, rovnako aj napätie z blížiacej sa smrti. Rozlúčka s Kačkou pôsobí v inscenácii mimoriadne sugestívne nielen vďaka precítenému hudobnému prejavu Mariany Bódovej, ale aj poletujúcim pierkam. V závere inscenácie opäť vidíme balónik naplnený svetlom, ktorý sa odkotúľa k smutnej Smrti, ktorá sedí na kraji stola. Môžeme to interpretovať viacerými spôsobmi – je to posledné objatie od vernej priateľky, jej odkaz? Alebo je to symbol ďalšieho zrodu priateľstva?
Viktória Csányiová pri tvorbe bábok vychádzala z obrázkovej knihy, v ktorej je prítomná kačka s dlhým zobákom a dlhým krkom, teda typická predstaviteľka vtáčieho rodu. Bábku Kačky vytvorila Csányiová z molitanu. Na základe rovnakého princípu vytvorila aj kašírovanú bábku Smrti – lebku oblečenú v béžových kockovaných šatách. Patrí k nej tulipán, ktorý nosí za chrbtom. Viktória Csányiová vytvorila dve verzie bábok. Miniatúry väčších bábok sa využívajú v tých mizanscénach, počas ktorých sa medzi Kačkou a Smrťou vytvorí puto (napríklad rybník – prvé spoločné šantenie spojené so smiechom, strom – Kačka sa zamýšľa nad tým, aké to bude, keď zomrie, pričom Smrť ju upokojí slovami: ,,Keď umrieš, stratí sa aj rybník – aspoň pre teba.“).
Patrícia Sopkovičová je nesmierne pôsobivá počas animovania Kačky. Vďaka stíšeným, či zvýšeným vzdychom stvárňuje Kačkin strach zmiešaný s úľavou, roztopašnosť, ale aj vrúcnosť a lásku. Sopkovičovej Kačka pôsobí mimoriadne plasticky aj vďaka rýchlym pohybom a precíznemu prekladaniu nôh. Andrej Šandula, ktorý animuje Smrť, vytvára Sopkovičovej protipól – pri animácii a hlasovom prejave využíva iróniu, a je mimoriadne pôsobivé, ako dokáže balansovať na hranici čierneho humoru a láskavosti. Najciteľnejšie je to v závere inscenácie, kedy objíma svoju priateľku Kačku.
Inscenácia Kačka, Smrť a tulipán v réžii Petra Palika, pod pedagogickým vedením Marice Mikulovej, Evy Farkašovej a Beáty Seberíniovej pripomína krehký let životom, v ktorom záleží na každom pierku. Kačka so Smrťou nám v tejto inscenácii pripomínajú, že priateľstvo sa môže zrodiť aj medzi tými, ktorí sa k sebe na prvý pohľad nehodia. Aj o tom je táto inscenácia – nerobiť unáhlené závery, dať šancu strachu, nebáť sa prijať smrť do svojho života. Pretože to, čo sa na prvý pohľad môže javiť ako nepochopiteľné, desivé, v konečnom dôsledku môže rozdúchať plamienok v našich srdciach.
Miroslava Košťálová, 2. Bc. KDŠ
Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com