Keď sa herec stane influencerom

externýNemá triedaDivadlo Jána PalárikaTamara Vajdíková
(foto: FB Divadlo Jána Palárika)

Písal sa rok 1989 a na návštevu našej školy sa chystal sám Prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, pán Ignác Janák. Zatiaľ čo niektorí študenti boli nadšení a aktívne sa zapájali do príprav privítania, iní jeho príchod bojkotovali, či dokonca chceli sabotovať. Potom prišiel november a on už na sľúbenú návštevu prísť nestihol.

    Trnavské Divadlo Jána Palárika (DJP) sa v poslednom období stáva veľmi aktívnym nielen po inscenačnej stránke, ale aj vďaka rôznym podujatiam, ktoré pripravuje mimo hlavného programu. Či už sú to workshopy, vzdelávacie projekty, tvorivé dielne pre deti, dni otvorených dverí a iné akcie, je ich mnoho a veľa z nich je aj veľmi pútavých. Okrem týchto vlastných projektov DJP nedávno podpísalo aj memorandum o spolupráci s trnavským Malým Berlínom – novovzniknutým priestorom súčasnej kultúry (podobným ako Nová Cvernovka v Bratislave alebo Stanica Žilina-Záriečie). Práve vďaka tomu to v Trnave v posledných mesiacoch doslova žije. Divadlom, hudbou, kultúrou, umením, ale aj spomínanými vzdelávacími aktivitami.

    Jednou z takých je aj projekt Nemá trieda, ktorú si trnavské divadlo pripravilo v spolupráci s Trnavským samosprávnym krajom a Občianskym združením Living memory pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie. Ide  o projekt určený najmä pre stredné školy a jeho hlavným cieľom je priblížiť študentom udalosti z roku 1989 a to, ako sa prenášali na vtedajších študentov. Predstavenie sa odohráva v jednej triede a začína ako klasická vyučovacia hodina. Študenti pokojne sedia na svojich miestach a čakajú na učiteľa biológie. Vtom však do triedy vchádza nadšená študentka (Silvia Soldanová) z vedľajšej triedy a študentom vysvetľuje, čo sa na škole chystá. Okamžite ich zapája do príprav veľkolepého príchodu Ignáca Janáka, rozdáva vlajočky, prináša nástenku, až celá trieda pripomína taký malý prvomájový sprievod. Keď si potom odskočí, aby priniesla ďalšie potrebné veci, do triedy vstupuje študent (Martin Kochan), ktorý im na papieri predkladá petíciu podobnú ako manifest Pražskej jari 2000 slov. Celému tomu „divadielku“ sa prizerá aj učiteľ (Michal Jánoš), ktorý sa nevie rozhodnúť, na koho stranu sa pridať.

    Text Michala Baláža a režisérky Adriany Totikovej je presný, jasný a výstižný. Aj herecká javisková reč ide do úzadia a herci sa snažia hovoriť sami za seba. Divadlo projekt prezentuje ako interaktívny, čo sa sčasti aj deje. Študenti podpisujú, že sa chcú zúčastniť príprav a neskôr podpisujú aj spomínaný papier od staršieho študenta. Avšak určite by celému projektu neuškodilo, ak by interakcia so študentmi bola ešte o čosi výraznejšia a vtiahla ich do príbehu omnoho viac. Celý projekt je ale veľmi zaujímavou „živou“ ukážkou doby a študentom ponúka netradičný pohľad na všetky udalosti Nežnej revolúcie. 

    Zaujímavou vsuvkou je aj diskusia, kde herci na začiatku dostanú jednoduchú otázku – pýtajú sa ich na názor na revolúciu. Všetci traja odpovedajú veľmi vyhranenou odpoveďou a každý z nich prináša osobitý pohľad na vec – aj úplne nové uhly pohľadu, iné ako tie, ktoré sú „všeobecne uznávané“. To vyvoláva otázku – naozaj to bolo tak, ako som si to doteraz myslel? Alebo je správny tento nový pohľad? Bolo to dobre, že sa to stalo, alebo sa to stať nemalo? A študentov to uvádza do pomykova v snahe vybrať si, ktorý z hercov hovorí pravdu. Herci sa teda stávajú istým druhom „influencerov“, ktorí sa snažia mladým ľuďom vysvetliť svoj názor a obhájiť si ho. A práve študenti sú tí, ktorí si majú vybrať – rovnako ako je to dnes takmer so všetkým. S médiami, sociálnymi sieťami, ale aj s politikou, či každodennou realitou. Stále si vyberáme. Táto špecifická inscenácia teda kladie otázky, na ktoré ponúka nejaké odpovede a zároveň nezakazuje možnosť vytvoriť si vlastné. A keď na záver vysvitne, že aj diskusia bola inscenovaná, iba to posilňuje myšlienku voľby. Komu môžem a komu budem veriť?

    O slovenských stredných školách všeobecne platí, že výučba dejepisu spravidla končí kdesi okolo druhej svetovej vojny či nástupu socializmu. Moderné dejiny druhej polovice 20. storočia však ostávajú pre väčšinu študentov (s výnimkou tých, ktorí sa rozhodnú ísť z dejepisu maturovať) veľkou neznámou. No a hoci práve to môže byť pre tento projekt istým spôsobom kontraproduktívne, keďže študenti nemusia úplne rozumieť, o čom predstavenie (inscenácia) je, trnavský kraj si už môže smelo povedať – kde škola končí, tam príde na rad divadlo! Projekt Divadla Jána Palárika je teda veľmi pozitívnym krokom nielen ku vzdelávaniu študentov, ale aj pre samotné divadlo. Napríklad k výchove nového diváka, pretože ak nejde študent do divadla, príde divadlo za študentom. 

Tamara Vajdíková, 2. bc KDŠ

kol. aut.: Nemá trieda 

Námet a storyline: Adriana Totiková, Michal Baláž, Ľubomír Morbacher

Dramaturgia: Michal Baláž

Réžia: Adriana Totiková

Odborný garant: Ľubomír Morbacher

Účinkujú

Študentka: Silvia Soldanová

Študent: Martin Kochan

Učiteľ: Michal Jánoš

premiéra 27. 9. 2019, Divadlo Jána Palárika Trnava

iniciátor
  01 02 03 04
05 06 07 08 09 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com