Kapitola tretia: Ako sa herci na Dona Quijota menili

L: Študenti piateho ročníka bábkarskej tvorby ukázali v inscenácií súhru ich kolektívu. Na scéne sa väčšinou objavovali všetci naraz, čo však nezabránilo každému z nich prejaviť svoje herecké kvality.

B: Inscenácia bola rozdelená na šesť kapitol, pričom v každej z nich na seba prebral donquijotovský údel iný z hercov. Ostatní tak v jednotlivých kapitolách zosobňovali okolitý svet, ktorý väčšinou pre Dona Quijota predstavoval prekážky v putovaní životom.

L: V prvej kapitole zobrazoval Jakub Lužina človeka ľahko ovplyvniteľného informáciami, ktoré sa dozvedá z kníh. Rovnako ako Don Quijote, ani on už nevedel vnímať realitu triezvo a z náboženských kníh si utvoril predstavu, že dokáže ovládať najrozšírenejšie náboženstvá sveta (kresťanstvo, židovské a moslimské náboženstvo). Prvá kapitola inscenácie tiež poukazuje na fakt, ako ľudia dokázali a stále dokážu ovplyvňovať masy prostredníctvom viery a rovnako aj na to, že tieto snahy nikdy nekončia dobre.

B: Pri začítaní sa do jednotlivých kníh sa Lužinovi zjavili príslušníci daných náboženstiev, ktorých sme rozpoznali vďaka ich pohybom, gestám, poprípade vďaka hudbe, ktorá je pre ne typická (klaňanie sa moslimov, prežehnávanie sa kresťanov, či židovské žalospevy). Keď zistil, že otváraním svätých kníh získal nad veriacimi moc, zapáčilo sa mu to a rozohral s nimi hru, pri ktorej sa stal ich vodcom a jednotlivé viery poštval proti sebe. Tým vyvolal nenávisť medzi veriacimi, čo sa mu však vypomstilo, keď sa ich agresia nakoniec otočila aj proti nemu samému.     

L: Druhá kapitola sa venuje problematike súčasnej spoločnosti, ktorá je silne ovplyvnená sociálnym sieťami, až v nej začína prevládať anonymita a uniformita. Miroslav Mihálek zobrazuje človeka, ktorý sa v takej spoločnosti snaží nájsť priateľa. Jeho snaha však nie je úspešná, nakoľko sú všetci potenciálni kamaráti len obrysmi človeka nakresleného na papieri, rovnako ako to vídame aj na anonymných profiloch na Facebooku. V závere sa aj on sám stáva človekom bez tváre, keď sa na neho anonymita doslova nalepí.

B: Mihálekovi sa nedarí nájsť spriaznenú dušu v reálnom živote, každý ho odmieta a skrýva sa za už spomenuté postavy bez tváre, ktoré dokážu len nemo „lajkovať“ všetko čo im príde pod ruku. V tomto neosobnom prostredí je Mihálek stratený, no nedokáže sa z neho vymaniť, čo spôsobí, že nakoniec sa aj naňho prilepí rovnaký prázdny papier (obrys postavy), s ktorým sa snaží bojovať, no prehráva, čím stráca svoju osobitosť, stráca seba samého.

Ľudia sa dnes snažia mať na sociálnych sieťach čo najviac kontaktov, lebo tam platí pravidlo úmernosti: čím viac priateľov, tým viac „lajkov“. Kým Sancho Panza zotrvával v priateľstve  s Donom Quijotom pre sľubovaný majetok, vzťahy na Facebooku sú vo veľkej miere založené na túžbe ľudí po (falošnom) uznaní. Takto vzniká čoraz viac a viac známostí, ktoré žiaľ nemajú hlboké základy, ale stávajú sa len akýmisi známkami prestíže.

L: V tretej kapitole zosobňuje Miriam Ryšavá človeka odlišného od spoločnosti. Človeka, ktorý sa odváži robiť veci inak, ako je zaužívané a ktorého v závere spoločnosť dotlačí k prispôsobeniu sa konvenciám. Rovnako ako aj Dona Quijota, aj ju ostatní považujú za bláznivú, len kvôli jej odlišnosti.

B: Ryšavá svoju odlišnosť vyjadruje tancom. Stepuje, kým ostatní len kráčajú do kruhu, z ktorého sa ona chce vymaniť. Nedarí sa jej to, okolie ju zastavuje pohľadmi, neskôr až agresívnymi gestami. Preto sa radšej utiahne do vlastného vnútra, z ktorého zasnívane hľadí cez okno. Jej predstavy zosobňuje bábka baletky (vedená Tandarom a Mackovčákovou), ktorá sa okolo nej vznáša a akoby ju pobádala k tancu aj napriek nevôli ostatných. Ryšavá najprv nechce predstavám podľahnúť, no dobiedzajúca baletka jej napokon dodá odhodlanie a herečka tancom opäť dáva najavo svoju jedinečnosť.

L: Spoločnosť však nedokáže jej odvahu a odlišnosť prijať, obkľúči ju a postupne zatlačí za zábranu vytvorenú z okien, ktoré predstavujú vymedzenú hranicu, z ktorej sa človek nemôže vymaniť, ak chce byť kolektívom akceptovaný. Ryšavá v závere zúfalo tancuje a snaží sa z tohto ohraničeného priestoru vyslobodiť. K pozitívnemu výsledku však nedochádza a ona ostáva zahnaná spoločnosťou v zaužívanej predstave o tom, akí by sme mali byť. Aj v prípade, že je náš pohľad na vlastnú existenciu odlišný.

B: Nasledujúca kapitola hovorí o téme, ktorá sa hádam dotkne každého z nás najviac. Je ňou láska. Existuje mnoho prípadov zakázanej, odsudzovanej, či upieranej lásky, čo vzniká väčšinou porušením zaužívaných spoločenských pravidiel. Andrej Sisák v tejto časti inscenácie zažije pocit odsúdenia za to, že jeho túžby smerujú k papierovej žabke, zatiaľ čo ostatní preferujú lietadielka.

L: Sisák sa zo začiatku snaží učiť žabu lietať a tým sa prispôsobiť ostatným. Po výsmechu však ostáva so žabou sám a rovnako ako v rozprávke, aj on ju pobozká. Po tomto čine prichádza na javisko veľká papierová žaba, v ktorej je oblečená jedna z herečiek. Hrdina sa do žaby zamiluje a ožení sa s ňou. Jeho idylická predstava života je zničená, keď sa spoločne s druhým bozkom žaba opäť mení na svoju miniatúrnu verziu. Spoločnosť, ktorá stále nedokáže prijať jeho odlišnosť, do žaby kope, pohadzuje si ju ako loptu a nechce k nej zamilovaného zúfalca pustiť. Hádže po ňom papierové lietadielka, čím sa ho snaží dotlačiť k prispôsobeniu sa. V závere zronený hrdina sám mení svoju žabku na papierové lietadielko. Prestáva byť osobitým jedincom a stáva sa členom jednotvárnej spoločnosti.   

B: Aj Kristína Mackovčáková na seba prebrala úlohu vysmievaného a vyčleňovaného človeka. Ocitá sa medzi skupinou ľudí, ktorá na ňu kladie nároky a zahlcuje ju svojimi požiadavkami. Tie sú v inscenácii formulované ako objednávky, ktoré Mackovčáková zbiera v podobe kníh, z ktorých sa jej na ruke vytvorí obrovská neudržateľná kopa. Nedokáže všetky informácie a úlohy splniť, jedna ruka jej na to nestačí, a tak jej štós kníh sústavne padá na zem a ona musí začínať stále odznova.

L: Keď to jej ruka prestáva zvládať, sníva o silnejšej, ktorá by jej pomohla uniesť to veľké množstvom potrieb, ktoré na ňu spoločnosť kladie. V oknách sa objavia ruky, ktoré postupne skúša, ale žiadna z nich nie je ochotná prebrať na seba hrdinkin údel. V závere, keď sa zdá, že našla svoju „spriaznenú“ ruku, ukladá na ňu knihy a zároveň aj potreby spoločnosti. To však ani táto posledná ruka nedokáže zvládnuť a púšťa knihy na zem. Necháva tak hrdinku stáť samú nad rozsypanou kopou a rovnako aj nad jej rozsypaným snom o schopnosti vyhovieť a pomôcť každému.

B: Posledná kapitola zavŕšila donquijotovské snahy postáv o začlenenie sa do spoločnosti bez toho, aby musel daný človek stratiť vlastnú identitu. V tomto prípade Lukáš Tandara naráža na veterné mlyny (vytvorené samotnými hercami), ktoré sa preňho stávajú neprekonateľnou zábranou, za ktorou sa skrýva nielen jeho láska, ale aj nádeje na pokojný život.

L: Tandarovou láskou sa stáva Mackovčáková a tým nadväzuje posledná kapitola na predchádzajúcu. Hrdinovia sa spoznávajú, keď spoločnosť rozkopáva Mackovčákovej knihy, ktoré sa zúfalo snaží pozbierať a nahromadiť. Tandara sa jej zastane a vzniká medzi nimi vzťah, zobrazený prostredníctvom ich rúk, ktoré sa dotýkajú a prepletajú. Ich šťastie však netrvá dlho a spoločnosť zatiahne Mackovčákovú za zábranu tvorenú oknami. Tandara sa snaží okná odhadzovať, ale ostatní ich posielajú naspäť. Keď vidia, že sa nemieni vzdať svojich snáh, zasypú ho knihami, ktoré predtým Mackovčáková usilovne zbierala. Zasypú ho potrebami a požiadavkami spoločnosti, ktoré sa ona snažila splniť.

B: To ho zdanlivo zničí. Publikum nedýcha. Tandara aj so svojím úsilím je pochovaný pod knihami. Zrazu sa však ozve spev Mackovčákovej, ktorý mu dodá sily, on vstáva a opäť vysadne na koňa (zobrazeného cajonom, na ktorý Tandara hrá v rytme dupotu koňa). Cvála a vo chvíli, keď sa už zdá, že jeho láska je na dosah, do cesty sa mu postavia tri veterné mlyny, ktoré svojimi vrtuľami zničia aj jeho posledné nádeje na úspech. Pravdepodobne sa cez ne už nedostane. Alebo áno? To všetko je na nás. Ako sa postavíme k jedincom, ktorí nie sú úplne takí ako my?