Hra Periféria od českého autora Františka Langera poukazuje na pokrytectvo spoločnosti, ako aj na slepotu spravodlivosti. Hra sa stala veľmi úspešnou nielen vo vtedajšom Československu, ale aj v zahraničí.
Režisér, poslucháč divadelnej réžie VŠMU, Matúš Bachynec stavil na jej presvedčivosť a atmosféru a zároveň text aktualizoval. Do hlavných postáv hry typologicky obsadil Moniku Potokárovú (predtým v Divadle Lab hrala Mášu v Troch sestrách, Hanu vo Všetko za národ) a taktiež Martin Varínského (Čierny a Maďarský učiteľ vo Všetko za národ).
Text ponúka širokú škálu možností inscenovania, režisér siahol po aktualizácii do dnešnej doby Martin Varínsky ako Franci pôsobí sympaticky, optimisticky. Po príchode z väzenia stretne peknú ženu a navyše sa mu dostane aj slušného oblečenia a práca v nočnom podniku. Avšak svedomie, ktoré nevie prekričať, sa neustále ozýva. Varínsky svojej postave dodal potrebnú dynamiku a charakter, večný optimizmus. Najprv v náznakoch a neskôr úplne, a necháva ovládať beznádejou a zmätkom. Potrebuje všetkým vykričať svoju vinu, no nikto s tým nechce mať nič spoločné ani nie je nikto ochotný oslobodiť ho – potrestať. Pre jeho kamarátov, ženu Pána i Komisára je nepochopiteľné, prečo sa potrebuje priznať. Dokonca i keď by mu bol niekto ochotný uveriť, berie jeho vraždu ako službu spoločnosti. Od príchodu Franciho na javisko do bytu Anči až po obesenie sa jeho postava vyvíja pochopiteľne, presne a prirodzene.
Postava Anny je Monikou Potokárovou stvárnená uveriteľne a citlivo. Anna je nevysporiadaná so svojím životom, prežíva zo dňa na deň a preto sa stáva prostitútkou. Podľa môjho názoru však nemusela až tak vyjadriť túto skutočnosť pri prvom stretnutí s Francim, pretože predsa len ich vzťah mal byť od začiatku trochu „niečím iným“. Tento fakt, najmä vykreslenie prvotného vzplanutia k Francimu pôsobilo, akoby to bol len ďalší zákazník, čo pôsobilo mierne lacno. Avšak všetky situácie a motivácie, ktoré ju sprevádzajú dejom, doťahuje do najmenších detailov, z jej postavy vycítime nevyrovnanú osobnosť i túžbu po živote na úrovni.
Celou inscenáciou diváka sprevádza postava Slepej, ktorú stvárňuje Anna Rakovská. Spočiatku pripomína rozprávačku a komentátorku deja. Postupuje celým dejom spolu s postavami, je prítomná pri každej situácii, je tichým pozorovateľom a v neposlednom rade taktiež predstavuje spravodlivosť. Pri posledom súde Francimu dáva okolo krku lano, čím ukončuje jeho život. Po celý čas udržuje presný, pomalý až nadprirodzený pohyb, čo dopĺňa i jej dlhý čierny plášť. Počas prehovorov sa môže vyjadrovať najmä svojím pohybom a jemnou mimikou tváre, keďže má cez oči biely obväz, a tak pôsobí ešte viac nadpozemsky. Rakovská mala neľahkú úlohu, pretože ako večný, všadeprítomný pozorovateľ sa musela permanentne podieľať na živote postáv, zorientovať sa a ani na chvíľu ich nespustiť z očí. Javiskový priestor bol rozdelený do niekoľkých častí : po pravej strane dominoval vyvýšený priestor, ktorý bol oddelený od zvyšku javiska. Tam sa odohrávali obrazy z bytu Anny, izby manželky Pána, neskôr taktiež slúžilo ako pódium v nočnom bare.
Na scéne dominovali dvojdielne dvere na každej stene. Tým, že nimi herci každú chvíľu prichádzali a odchádzali, menili sa priestory a zobrazovali rušný život na predmestí. Prestavby scény uskutočňovali priamo herci v oslabenom svetle a sprevádzaní hudbou.
Pomedzi toto „mravenisko“ sa predierala Slepá, ktorá čisto technickým scénam dodala dojem stále prebiehajúceho príbehu, ktorý sa ani na chvíľu nezastavil. V porovnaní s pôvodným textom sa v inscenácii objavuje namiesto riaditeľa nočného podniku riaditeľka. V podaní Danky Svetlíkovej je to namyslená, unudená a nechutná žena, ktorá tvorí nie len napätie a neistotu medzi účinkujúcimi, ale navyše sa zaujíma a zvádza aj Annu. Aj takýmto vzťahom inscenácia nabrala súčasnejší nádych a prijatím jej ponuky sa ukazuje ako labilná a ovplyvniteľná.
Adam Jančina predstavoval vo svojej primárnej úlohe postavu Komisára, ktorý je nadriadeným ďalším dvom Policajtom (Dominika Žiaranová, Marek Koleno). Obaja oživujú svoje postavy interným humorom, do ktorého striktne nezapájajú nikoho iného. Sú zohratá dvojka primitívne vyšetrujúca prípad vraždy bohatého Pána. Komisár sa správa chválenkársky a taktiež sa nehanbí využiť akúkoľvek príležitosť zbližovať sa so ženami. Nechal sa však pri scéne s Francim uniesť emóciou, čo značne poznačilo jeho reč častými chybami. Tento fakt tak ubral na údernosti monológu. Našťastie nestratil duchaprítomnosť, a ak nie dokonalý rečový prejav, udržal sa v pocite a ospravedlnil svoje pochybenie hereckou akciou.
V inscenácii je niekoľko miest, ktoré mierne deformujú myšlienky hry a môžu byť divákom nepochopené. Treba si uvedomiť, že nie vždy naoko komické situácie naznačujú naozaj komickú situáciu. To sa stalo v prípade hosťa inscenácie režiséra a pedagóga Romana Poláka. Jeho obsadenie bolo veľmi príjemným a zaujímavým nápadom. Stvárnenie postavy Sudcu bolo až príliš sympatické, čo by nebol problém. Ten však nastal, keď rovnako reagovali pri vrcholení drámy – Sudca nesmierne nadšený z príchodu človeka bažiaceho po spravodlivosti sa rozohní a publikum reaguje. No hlavná myšlienka ostáva vo vzduchoprázdne. Po niekoľkých náznakoch sexuálneho styku začal byť tento obraz pokrytectva obohraný. Inscenačný tým mohol zvýrazniť iným spôsobom skazenosť spoločnosti, i keď tento jasný odkaz túto realitu umocňoval. Dvojica Anna a Franci berie existenciu toho druhého ako záchranu pred okolitým svetom a ich spolužitie je skôr potreba mať pri sebe človeka s podobne ťažkým životom ako nepoškvrnená láska.
Režisér Matúš Bachynec sa rozhodol použiť prvý variant záveru príbehu. Ten druhý bol vytvorený práve preto, že prvý bol pre niektorých divákov priveľmi drastický. Toto rozhodnutie bolo určite to najsprávnejšie – po zločine nasleduje trest a šťastný koniec by bol nežiadúci. Čakala som však v závere rýchlejší spád udalostí, monológ Franciho s Annou pôsobil zdĺhavo (predlžoval sa aj posledným konštatovaním Slepej, a ten bol každopádne potrebnejší.) Avšak na druhej strane to bol silný moment. Aj keď očakávaný obraz, keď sa v „súdnej sieni“ objavujú všetky postavy, ktoré mali s Francim niečo spoločné – a to nie len tie žijúce. Po pravej strane javiska na stoličke sedia Franciho obete, ktoré však zostávajú vo svojich pocitoch ako pred smrťou. Obesením sa dostane obžalovaného spravodlivosti a jeho duši sa môže konečne uľaviť. Keďže už divák vedel, že Franciho obesia, prišiel o napätie, ktoré sa začalo rozpadať – zmenilo sa len na čakanie na Franciho smrť.
Aj keď možno nebola Periféria tou najlepšou z inscenácií, ktorú sme od tohto ročníka mohli vidieť, má záujem sa stať divácky obľúbenou a zapamätateľnou.
