Každá postava Panoptika bola dôležitým nositeľom špecifického významu, či už to bola Esmeralda (Natália Kajzerová), Phoebus (Michal Zeman), hrbáč Quasimodo (Ján Jozéfek), kardinál (Jozef Štupák) alebo ľud/zvieratá (Alica Bukovčanová, Oľga Hincová, Andrea Kramárová, Martina Slobodová, Igor Švaňa). Inscenáciu uviedla, po celý čas sprevádzala a aj ukončila postava, ktorú by sme mohli nazvať rozprávačom (Kristína Medvecká-Heretiková). Zasvätila diváka do deja a naznačila, čo môže očakávať. Zároveň komentovala mizanscény úryvkami z textov Chalíla Džibrána.

Základnou líniou inscenácie boli 4 príbehy lásky. Láska čistá a úprimná (Esmeralda a Phoebus), sebecká (kardinál a Esmeralda), priateľská (Quasimodo a Esmeralda) a láska nadriadená či priam manipulatívna (kardinál a Quasimodo). Zaujímavým spôsobom prejavu lásky bol vzťah kardinála a Quasimoda. Kardinál sa ujal Quasimoda, no v tomto prípade nemožno hovoriť o rodičovskej náklonnosti. Quasimodo bol submisívny, pre kardinála bol skôr hračkou či zvieraťom, čo zdôrazňovala aj scéna, keď ho viedol na obojku. Jednotlivé obrazy o láske, ktoré tvoria hlavnú líniu príbehu, dopĺňali scény, ktoré buď napĺňali a podporovali jej prejavy alebo sa snažili tieto momenty prekaziť. Stretnutie Esmeraldy s Phoebom (pri drezúre a súboji koní), poukázanie na Esmeraldinu dobrotu (scéna na lúke s kozou), moc a vláda kardinála a submisívnosť ľudu (kardinálova reč k ľudu). Záver inscenácie je nielen smrťou Phoeba, ale aj smrťou kardinála, Esmeraldy, Qua-simoda. Prítomný ostáva len ľud, ktorý sa síce snaží opätovne obnoviť svoje Panoptikum, ale bez vedúcej osobnosti je bezradný.

Javisko bolo prázdne, pracovalo sa najmä s jeho hĺbkou. Herci využívali zadné a bočné východy, schovávali sa za ne alebo prostredníctvom nich prechádzali na balkóny. Postava rozprávača sa pohybovala v každom priestore a divák nevedel, v ktorej chvíli a kde sa objaví. Prvý balkón predstavoval múry kardinálovho obydlia. Kardinál na balkón vychádzal len preto, aby sa ukázal svojmu ľudu a povedal mu „dôležité proroctvo“. Balkón o poschodie vyššie symbolizovalo nebom alebo „vyššiu silu“, nakoľko sa na ňom objavoval anjel a hrou na trúbku podčiarkoval buď šťastnú situáciu (stretnutie Esmeraldy s Phoebom) alebo tragickú (smrť Phoeba, Esmeraldy, Quasimoda). Z plafónu viseli svetielka, ktoré v ú-vode zdôrazňovali tváre hercov a v závere ich ruky, z ktorých si oprašovali piesok. V inscenácii sa pracovalo s maskami, ktoré vytvárali charakter ľudu alebo zobrazovali zvieratá (kôň, koza, motýle).

Jedným z nosných pilierov inscenácie boli kostýmy a ich farebné zloženie. V kostýmoch dominovala predovšetkým čierna farba. Herci, ktorí znázorňovali ľud, boli od hlavy po päty v čiernych kostýmoch. Predovšetkým preto, aby vynikli a upriamili pozornosť na predmety, ktoré ožívali v ich rukách. Jedine kardinálov kostým bol červenej farby a pripomínal plášť, aký kardináli nosia aj dnes. Navyše červená farba zdôrazňovala motív jeho nadvlády nad pospolitým ľudom, nenávisť a nevraživosť, ktoré symbolizoval aj malý krížik. Ten nosil kardinál vždy pri sebe a polovicu, ktorá znázorňovala dýku mal skrytú za košeľou. Esmeralda mala biele šaty, vyjadrujúce jej čistotu, ochotu a lásku, ktorá nakoniec bola zahubená a zasypaná pod čiernu zem. Jedine kostým rozprávača bol farebne totožný so všetkými farbami ostatných postáv, dominovala biela, čierna, červená, čo podčiarkovalo jeho funkciu univerzálnej a odosobnenej postavy, ktorá dej príbehu len reprodukuje.

Výrazne sa pracovalo s pohybom (Stanislava Vlčeková), cez ktorý postavy vyjadrovali všetky pocity, prežívanie, konanie a prostredníctvom ktorého zároveň vznikala gradácia a napätie inscenácie.  Hudba (Jozef Vlk, Viktor Kyselica) pohyb podčiarkovala, dotvárala jeho význam. Bola nielen reprodukovaná, ale aj živá. Tvorcovia pracovali so širokou škálou hudobných žánrov. Od zborového spevu, ktorý navodil atmosféru, cez kostolné zvony, zvuk zvonkohry, disko, elektrickú hudbu, zvuky prírody, živú hru na trúbke, klavírnu klasiku až po chorál. Chorálna hudba bola prítomná počas celej inscenácie, s menšími zmenami rytmu či tempa, čím vytvárala ilúziu modernosti.

Herectvo bolo štylizované, založené na pohybe a práci s bábkami. Herci predstavujúci ľud prispôsobovali svoje konanie maskám, ktoré vystihovali ich celkový charakter alebo zvieratám, ktoré znázorňovali. Postava Quasimoda bola v súlade s literárnou predlohou znetvorená, zhrbená, jej pohyb bol tak obmedzený. V prípade Kardinála bola herecká štylizácia jemnejšia, používal pár gest charakteristických pre jeho postavenie. Postava rozprávača bola zobrazená v štýle commedie dell´arte. Jedine postava Esmeraldy bola prirodzená bez akejkoľvek štylizácie, jej pohyb a konanie boli prirodzené.

                                                                                                                                 Bibiána Švecová

2. ročník bakalárskeho štúdia KDŠ

Foto prevzaté z FB stránky udalosti: https://www.facebook.com/events/943682945719079