Nezachytené fotografie sú druhou inscenáciou divadelného (polo)profesionálneho zoskupenia Divadla K. Ich prvou inscenáciou boli Gogoľove Mŕtve duše (premiéra 17.2.2017), medzitým organizovali workshopy ako Pohyb a zvuk (21.11.2018) a Čechov (2.7.2017). Ich divadelné smerovanie prešlo od románovej predlohy priamo k esejám.
Kolektív divadelnej skupiny siahol po zbierke esejí o fotografoch od Willa Steacyho Photographs not taken. Z množstva esejí o umelcoch z celého sveta si vybrali deviatich konkrétnych. Zaujali inscenačný tím umelci ako osobnosti? Alebo ich práca a snímky? Zážitky počas fotografovania? Osobný život? Divadlo K sa zameriava na to, čo všetko umelci pri svojej práci podstúpili, za akých podmienok pracovali, aké dilemy riešili. Ich problémy, resp. to čo z nich tvorcovia vybrali pre divadelné spracovanie sa skôr približovalo k zachyteniu každodennosti bežných ľudí. Nevystihovali osobnú/pracovnú špecifickosť vybraných umelcov. Možno za to mohlo aj jednoduché monologické stvárnenie, ktoré plynulo rad za radom, bez akejkoľvek nadväznosti, bez akéhokoľvek prepojenia ich životov.
Jednotvárnosť nespestrila ani scéna. Aj keď bola takmer prázdna, na jednotlivé monológy si herci prinášali rekvizity. Po prvých výstupoch priniesli a zavesili bal papiera a akési hrubšie plastové fólie. Postačil by aj samotný papierový bal, s ktorým herci pracovali najviac – obkresľovali naň svoje tváre, lepili obrázky, trhali ich a rozprestierali cez javisko. Zvyšné predmety (plastové hračky – vĺčiky, potrubie a pod.) boli zbytočné, o ničom nevypovedali.
Aj prvotná myšlienka svetelného dizajnu, ktorý pred a po výstupoch osvetľoval hercov a vytváral blikaním ilúziu fotografie, sa plynutím inscenácie vytrácala. V prvých obrazoch boli herci v štronze, celkový obraz tým pripomínal fotku. Ďalšími a ďalšími obrazmi táto myšlienka absentovala úplne, herci sa neustále pohybovali, upratovali scénu a ilúzia „fotografie“ sa stratila.
Spracovanie témy fotografie a fotografov (ich životov, rodiny, práce), teda “snímky“, ktoré nemožno zachytiť, ponúka tematicky veľmi široké spektrum. Pre začínajúci a navyše (polo)profesionálny súbor to bolo zrejme príliš náročné sústo na spracovanie. Medzi účinkujúcimi boli viditeľné rozdiely, bolo jasné, kto sa herectvu venuje profesionálne a kto iba vo svojom voľnom čase. Prejavilo sa to v javiskovej reči (čistá spisovná reč rezonovala oproti nedotiahnutými koncami slov), pri hereckej akcii (telo naplnené energiou v kontraste s uvoľneným telom, nevedomosť čo robiť s rukami), pri práci s rekvizitami atď.
Divadlo K prináša svojou tvorbou do neprofesionálneho divadelného diania istú progresívnosť. Nesiaha po známych slovenských či svetových klasikách, orientuje sa viac na nové nepoznané texty, čomu prispôsobuje aj netradičnejšie alternatívnejšie formy spracovania. Treba však pri každom tvorivom procese zvážiť výber textu a spracovanie prispôsobiť schopnostiam a danostiam hereckého súboru.
Réžia: Mária Piatriková, Zuzana Strnátová
Produkcia: Klára Gurínová, Štefánia Kažimírová
Hudba: Zuzana Strnátová
Scéna, kostýmy: Monika Dlugošová, Tatiana Holienková
Hrajú: Rastislav Dobšovič, Jakub Malota, Vladimír Seman, Zuzana Frena Malotová, Terézia Pravdová, Tomáš Senko
Premiéra: 26.2.2019 o 20,00 v Novej Cvernovke
Bibiána Švecová, 1.Mgr KDŠ
Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com