Stojeden vecí, ktoré musí človek zažiť v Madride predtým, než zomrie. Hlavná hrdinka príbehu, Lydka, zažíva v Madride krušné časy. Juan Carlos nie je tým mužom s dokonalým chrupom, ktorý bez nej celé leto nevedel žiť. Je len obyčajným Janom Karolom. Stará cigánka v parku ju prekliala a majiteľ baru, v ktorom pracuje, sa pokúsil o samovraždu. Keby som takéto niečo v Madride zažila ja, tak umriem. Lydka však neumiera, ale beží ďalej.

Autorská inscenácia študentky bábkarskej tvorby Silvie Vollmannovej sa inšpiruje jej zážitkami z pobytu v Španielsku. Hravo, vtipne a autenticky zobrazuje príbeh dievčaťa, ktoré prišlo do Španielska s veľkými ideálmi, no tie sa veľmi rýchlo rozplynuli. Takýto príbeh by sme mohli adaptovať na množstvo žien a mužov. Autorka svoje rozprávanie v inscenácií podporuje aj videonahrávkami so skutočnými osobami, ktoré sa z rôznych príčin rozhodli opustiť svoju domovinu a odísť do Španielska. Ľudia z Anglicka, Talianska, Francúzska  a dokonca Slovenska (Mária Karoľová, absolventka VŠMU) odpovedajú na otázky týkajúce sa ich rodín, dôvodu odchodu, prípadného návratu alebo politickej situácie v Španielsku. Vytvárajú tak spojenie inscenácie s realitou. Pripomínajú nám, že v skutočnosti naozaj existujú ľudia, ktorí boli ochotní prekonať počiatočné problémy aké má Lydka, prepracovať sa k šťastnej existencii v zahraničí a vytvoriť si tam domov. Videá vytvárajú aj predely medzi jednotlivými úsekmi zo života hrdinky, ktorá počas premietania sedí učupená v rohu tesne pri plátne, čím podporuje dojem, že aj ona patrí medzi nich. V závere inscenácie sa „obeťou“ nakrúcania stáva aj Lydka, ktorá v priamom prenose dokazuje ľuďom, že aj napriek nepríjemným udalostiam, ktorých sme boli svedkami, je Madrid krásne mesto plné usmiatych ľudí. Otázkou ostáva len to, či je táto eufória pravdivá, alebo či je to iba násilná snaha presvedčiť ostatných, že bol pobyt úspešný, hoci skutočnosť dokazuje opak.

Scénografiu Dáše Krištofovičovej tvorí kovová konštrukcia v tvare kocky, ktorá sa vďaka herečke a príbehu mení na rôzne priestory. Sediac za pultom vytvára Lydka atmosféru baru, ležaním na stoličke a náznakovým plávaním zas plaváreň. Kocka sa tak ľahko stáva čímkoľvek, napríklad bytom či parkom. Najzaujímavejším a najvýraznejším prvkom scénografie sú biele balóny visiace zo stropu kocky, ktoré fungujú ako multifunkčná rekvizita. Herečke vytvárajú imaginárnych „hereckých“ partnerov, vystupujú ako slepci, ľudia v metre alebo ako mŕtva holubica. Inokedy slúžia ako zážitky, ktoré v Madride musíte zažiť, kým umriete ‒ Lydka každý úspešne splnený „zážitok“ vyfúkne. Na druhej strane jej pomáhajú pri vybití vlastného hnevu a frustrácie, kedy zvyšné balóny zúrivo praská a ničí nožnicami. Veľmi detailná je v inscenácii aj práca so svetlom. Modré svetlo znázorňuje plaváreň, blikajúce zas pohybujúce sa metro a pri telefonáte cez skype s rodinou je Lydka osvetlená len po ramená ako na obrazovke počítača.