Osobné radosti z Honzlovej

HonzlováDiana Pavlačková
Honzlová
Honzlová

Myslím si, že môžem bez ostychu konštatovať, že na divadelných scénach našej fakulty v poslednej dobe prevládali muži. Mužskí režiséri v ročníkoch si prirodzene vyberali texty, ktorých ústredné postavy boli mužského rodu a ženy boli zväčša definované prostredníctvom vzťahu k nim. Inscenácia Honzlová po dlhšom čase priniesla na študentské javisko postavu ženskej hrdinky, ktorá má osobitý charakter a dostáva sa do serióznych konfliktov a nie iba vzťahových. A to nie je jediná vec, ktorá ma na tejto inscenácii potešila.

Dramaturgičke a autorke dramatizácie Daniele Brezániovej sa podarilo na základe literárnej predlohy vytvoriť text, ktorý má dramatický charakter, vyhýba sa epickosti a hlavne obsahuje prirodzene znejúce a netézovité repliky (čo nie je vždy samozrejmosť). Výrazne autobiografický román Zdeny Saliverovej mapuje osud mladej ženy v Československu v období normalizácie. Mladá žena po emigrácii svojich rodičov stojí nielen v novej pozícii hlavy rodiny, ale čelí aj nátlaku tajných služieb. Jej osobné túžby sa podriaďujú „vyšším“ potrebám iných. V inscenovanom texte sa sekvencie zo života hlavnej hrdinky Honzlovej logicky vyvíjajú, kreujú ucelený príbeh a zároveň vytvárajú obraz o reáliách sveta, v ktorom žije.

Režisérka Barbora Nitschová sa rozhodla pre veľmi jednoduchú javiskovú koncepciu, kde všetka pozornosť stojí na hercoch a texte. Vystavané mizanscény dokážu divákov preniesť do rozličných priestorov aj jasne vyjadriť nevypovedané vzťahy medzi postavami. V intímnom priestore Kaplnky zvolená koncepcia skrz osobné rozprávanie uveriteľne tlmočí výpoveď mladých tvorcov k obdobiu, ktoré sami pravdepodobne nezažili.

Jednoduchej scéne, takmer v neustálom prítmí, dominuje busta súdruha v strede javiska. Figuruje nielen ako memento doby, ale aj znak veľkých hesiel a vonkajšieho adorovania režimom prikázaných hodnôt. V inscenácii možno badať motív kontrastu medzi súkromným prežívaním, reálnymi osobnými názormi sa a falošným vystupovaním na verejnosti. Na scéne sú herci a herečky neustále prítomní, sedia chrbtom otočení k hľadisku. Navodzujú pocit, že žiaden rozhovor nie je súkromný a tajne niekto neustále počúva. Celkovo prevažuje v inscenácii ticho a okrem replík možno počuť iba významotvorné zvuky, ako napr. kroky, otváranie dverí a pod. Tieto  zvuky sú skôr nadbytočné, keďže výrazne nedokresľujú situácie na javisku ani nemajú hudobne estetický charakter.

Inscenácia stojí prevažne na hereckej zložke, a to na hlavnej postave Jany Honzlovej, stvárnenej Anežkou Petrovou. Herečke sa podarilo vytvoriť veľmi uveriteľný charakter mladej, citlivej ženy, ktorá sa musela voči okolitému svetu obrniť silným sebazaprením. Jej prejav je často minimálny, no pod kamenným výrazom cítiť vnútorný boj, lásku či hnev. Prirodzene pracuje s rečou, vo vypätých situáciách si zachováva pokojnú intonáciu hlasu a vytvára významotvorné pauzy.

Zvyšok hereckého obsadenia jej skôr sekunduje, no vo väčšine prípadoch sa im darí vytvoriť živé ľudské charaktery. Iba miestami skĺzavajú k afektu či patetickej rétorike. Čo sa týka dynamiky a fyzického konania, herci a herečky na javisku spolupracujú, ale je ešte citeľná snaha skôr „sám zažiariť“, ako vytvoriť koherentný celok v hereckom štýle.

Mimo študentov a študentiek DF sa inscenátorky rozhodli obsadiť detského herca Jakuba Školára. Jeho herecký prejav je až prekvapivo veľmi prirodzený a navyše sa mu v inscenácii podarilo trefne vypointovať viacero vtipných situácií. Ťažkú životnú situáciu Honzlovej tak tvorivý tím odľahčil láskavým humorom. Možno budem preháňať, ale pre mňa táto inscenácia v určitých sekvenciách pôsobí atmosférou vydarených českých nostalgických filmov (predstavme si napr. Pelíšky, Pupendo, atď).

Inscenácia Honzlová neponúka výraznú interpretáciu dejinných udalostí či vizuálne pôsobiví zážitok. Má jasne určený zámer, a to tlmočiť osobný príbeh ženy v čase socializmu. Ilustruje podmienky života v danej dobe, ale otvára aj nadčasovejšie otázky, ako napr. zachovanie si morálnych hodnôt. Premiéra sa konala krátko po uvedení inscenácie Súhlas v Labe, ktorá reflektuje veľmi podobnú tému. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa zdá, že pre mladých ľudí je fenomén oportunizmu v čase socializmu aj dnes aktuálnou témou.

Diana Pavlačková, 2. Mgr. KDŠ

iniciátor
  01 02 03
04
05 06
07 08 09 10 11 12 13
14
15
17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com