Burkovňa je priestor na Ventúrskej ulici, ktorý starší absolventi VŠMU prirovnávajú k legendám. Práve v jej podzemných a pre život nehostinných podmienkach totiž kedysi vznikali tie najlepšie inscenácie mladých divadelníkov. Postupom času a prechodom do modernejších a väčších priestorov (Malá scéna, Lab) sa na ňu akosi zabudlo a mnohí súčasní študenti už ani netušia, čo to vlastne je. Po minuloročnej úspešnej premiére Sigarevovho Vĺčika (absolventská réžia Zuzany Galkovej) sa opäť do Burkovne vrátili študenti a divadlo. Režijno-dramaturgický tandem Andrea Bučková a Michael Vyskočáni tam v slovenskej premiére uviedli hru Sławomíra Mrožka Proroci.

Bučková má s Mrožkovou poetikou skúsenosti vďaka jeho jednoaktovke Strip-tease, ktorú inscenovala v rámci svojej bakalárskej práce. Tak ako pri tejto „miniinscenácii“, aj pri Prorokoch sa s Vyskočánim držali pravidla, že absurdná dráma sa má hrať realisticky. Nie prehnane  „prepsychologizovať“, ale viesť hercov v určitej dávke psychologickej pravdivosti (veď postavy zakaždým riešia závažný životný problém) a pri tom s jasnými tónmi nadhľadu a humoru. Tak sa režijná dvojica zamerala predovšetkým na prácu s hercom, cez ktorú tlmočila svoj inscenačný kľúč. Ich inscenácia už nie je analógiou na komunistický režim a paródiu ideologického vodcu (Mrožek hru napísal v roku 1967), ale zameriavajú sa na súčasnú tému zlyhania morálky, zla ľudského indivídua (čo všetko je človek schopný urobiť, aby sa neskompromitoval?) a politický postup, aj keď nezaslúžený a bez dostatočnej kvalifikácie.

Najväčší herecký, ale aj interpretačný priestor v inscenácii dostal Vrátnik Daniela Fischera. Ten z neho nevytvára dobromyseľnú figúrku, ako by mohol inscenátorov zvádzať text. Je to obyčajný muž, ktorý sa z prinútenia stal vrátnikom. A aj sa tak skutočne správa – kontroluje (keď nie slovom, tak aspoň pohľadom), sleduje a premeriava všetko a všetkých. Fischer je herec, ktorý cíti situáciu a humor spôsobený jeho civilne nevinným výrazom vždy dávkuje v správnej miere a účinnosti (často mu stačí civilný, odpatetizovaný, tón reči či nemé okomentovanie situácie). Svoj komediálny nadhľad opúšťa iba v momente, kedy ho Regent prehovára na vraždu proroka. Vtedy má zamyslený pohľad a chladne logickým tónom reaguje na nemorálny rozkaz nadriadeného. Svoju výrazovú racionálnosť nepreháňa ani pri scéne krvilačného honu za ďalšou obeťou a tento motív dovršuje sklamaním a urazeným odvrknutím, keď Regent prináša hlavu druhého proroka: „A mňa nenechali.“ Rovnako ani opitosť Fischer nepreexponováva. Dáva jej len výraznejšiu artikuláciu a voľnejšie gestá, ktoré dovtedy využíval len minimálne. Do každého výstupu prináša niečo nové a vďaka jeho autentickosti spôsobenej civilným prejavom, vyjasnenými podtextami, situáciami a vzťahmi, vytvára najväčšiu (nielen) hereckú devízu inscenácie Je to skutočne úspešná a výrazná bodka za Fischerovou školskou dráhou.

Regent Matúša Kvietika, dočasný zástupca panovníka, je muž pevného rozhodnutia. Je dobrým politikom a manipulátorom, ktorý vie analyzovať problém, ale vždy vidí príčinu v niekom inom, len nie v sebe. Kvietik vo výkone plynule prechádza rôznymi polohami (keďže má v tomto smere najvďačnejšiu postavu): od hraného pátosu cez civilné tóny až k vyhrotenej expresii. Jeho výkon je zaujímavý hlavne zo začiatku, kde situácia jasne výrazovo graduje, ale ku koncu mu už chýba inšpirácia a dôkladnejšia práca s výrazovým registrom. Slovom – upadá do šablóny. Nehovoriac, že Kvietik sa bude musieť naučiť zreteľnejšie pracovať so svojim emočným a gestickým diapazónom, lebo jeho herecké interpretácie sa na seba začínajú (herecky) výrazne podobať. Spôsobené to môže byť nielen hercovým, ešte sa len rozvíjajúcim, talentom, ale aj stereotypným obsadzovaním do mužov dominantného až vodcovského typu (Jubileum, Plynová lampa, Hlava medúzy), aj keď v žánrovo širších polohách.

Tvorcovia sa nenechali uniesť metafyzickosťou ani alegorickosťou témy troch kráľov a v inscenácii ich predstavili ako obyčajné, ale predsa dôstojné osobnosti mesta. Všetci traja sa na seba výrazne podobajú (kostýmom i celkovou vizážou), teda podobne ako proroci sú aj oni identický „dav“. Zároveň sa ich predstavitelia príliš nelíšia ani prejavom. Aspoň na začiatku inscenácie. Trojicu kráľov (výzorom aj interpretáciou pripomínajúcich kráľov z Bernhardovho Svätonápravcu pražského Divadla Komedie) predstavujú poslucháči z rôznych ročníkov: Dominik Gajdoš (prvý ročník Mgr.), Daniel Žulčák (druhý ročník Mgr.) a Richard Autner (druhý ročník Bc.), čo môže mať za príčinu určité nezladenie sa trojice do jednotného hereckého prejavu. Gajdošov kráľ je ten najskúsenejší ‒ na všetko pozerá zvrchu a s intelektuálnym pohľadom a racionálnym gestom (kričí až keď ho naozaj niečo rozčúli), ktoré napovedajú, že všetko má pod kontrolou a takúto situáciu už stokrát zažil. Aj keď to vôbec nemusí byť pravda. Na rozdiel od prvej premiéry mal na druhej herec štýlové okuliare, ktoré mu síce pomáhali v práci s gestom (časté skladanie a pohrávanie sa s nimi), ale v celkovom dojme pôsobili zbytočne a rozlaďovali vizážou podobných predstaviteľov. Daniel Žulčák sa ako Gašpar morálne láme ako prvý (od pádu Speváčky z balkóna). Už vtedy vidí kam celá kauza s prorokmi smeruje, a že v politike sa čistá hra nenosí. Lenže tento zlom nastáva (možno) príliš skoro a predovšetkým veľmi silene (sediaci Žulčák žmolí Speváčkine šaty na lavičke a uhráva psychický aj morálny šok). Žulčákovi prehnaná psychológia herecky nesedí a priveľmi viditeľne predstavuje svoje utrpenie a zlomenie sa. Jeho výkon naberá na správnej intenzite (submisívnosť Žulčákovmu hereckému naturelu predsa len nie je vlastná) v závere, keď ľutuje prorokov. Sedí na zemi s ich hlavami zabalenými v igelitových taškách a so šialeným pohľadom a hlasom imituje ich spoločný dialóg. Tretím kráľom je Richard Autner, pre ktorého je to prvý veľký krok na javisku VŠMU. Jeho kráľ nie je žoviálne uvoľnený ako ten Gajdošov, ani ľudsky zraniteľný ako Žulčákov. Autner ho štylizuje do polohy poslušného a verného žiaka svojho učiteľa Melichara. Takže aj keď sa rozruší, snaží sa vnútorne upokojiť, ako to často robí práve Gajdošov Melichar. Autner na začiatku prekvapuje dobre, sucho položeným hlasom a úderným pointovaním replík, ale postupom deja, kedy už aj jeho postava prežíva krízu, zlyháva pri vysoko vystavanej emocionalite postavy, ktorú ešte herecky nedokáže obsiahnuť. Toporný postoj, voľne zvesené ruky bez impulzu a prázdne znejúce intonácie prezrádzajú ešte medzery práce s emocionalitou. Čo však pri prvej veľkej postave nie je nič zarážajúce ani nezvyčajné a záleží len na ďalšej práci poslucháča, keďže základný tón talentu u neho badáme.