Sartre inak zaodetý

MúrMartina Beňová

Ticho. Tma. Počuť len vlastný dych. Vzápätí sa ozve tlesknutie a herci sa dávajú do pohybu. Pred našimi očami rozohrávajú prvé z troch pásiem zo zbierky Múr, ktorú napísal francúzsky filozof a spisovateľ – Jean-Paul Sartre.

Prvý príbeh nazvaný podľa samotnej zbierky ponúka pohľad na posledné hodiny pred smrťou troch mužov, ktorých telá znázorňujú tri košele natiahnuté na šnúrach na bielizeň. Spočiatku bolo košieľ omnoho viac, herci ich však precízne štylizovanými pohybmi strhli a zamietli do kúta.

Pablo, Tom a Juan proces vypočúvania znázorňovali prácou s košeľami – do týchto navliekali ruky, pohybovali rukávmi či inak gesticky znázorňovali úzkosť človeka v krajnej situácii. Spoločnosť im robil doktor, ktorý ich niekedy ponižoval, vysmieval sa im, inokedy zas ironicky ponúkal cigarety na skrátenie si dlhej chvíle. V jeden moment z košele odkvapkávala voda, priam animálne tak vyjadrujúc bežný dôsledok strachu – pot.

Druhý príbeh – Hérostratos – hovorí o mužovi - introvertovi, ktorý neznáša ľudí, hnusia sa mu a v dave sa cíti byť obklopený nepriateľmi. Matej Valašík ho stvárňuje veľmi plasticky, pozerá sa na ľudí z okna, interaguje s divákmi a kričí na nich vulgarizmy. Veľmi presvedčivo vykresľuje úchylného psychopata, ktorého vzrušuje, keď sa
pred ním prechádza nahá prostitútka. Iba prechádza, pretože pomyslenie na skutočný koitus mu naháňa zimomriavky. Leona Tešinská pomyselne „chodí“ ležiac na zemi s chodidlami opretými o stenu.

Neskôr Matej Valašík samotný pohlavný styk naznačuje cez kosoštvorec – predtým tvoril okno, teraz znázorňuje vagínu. Ženu vo svojich predstavách rozstrieľa. Z torza jej tela sa pomaly sype zrno, ktoré znázorňuje krv. Celá inscenácia je ladená v metaforickom duchu, vytvára priestor pre imagináciu diváka.

Posledný príbeh – Šéfovo detstvo – ako už názov naznačuje – zachytáva obdobie detstva, neskôr adolescencie malého Luciena. Detstvo kostýmová výtvarníčka zobrazila prostredníctvom vystužených detských nohavíc s trakmi, ktoré pozoruhodne ozvláštnili herecký prejav. V tejto poviedke badať inšpiráciu Sartrovou družkou Simone de Beauvoir, ktorá v úvode svojho Druhého pohlavia opisuje prvé roky života detí, ktoré majú nezávisle na pohlaví (až na drobný detail) spoločné ako fyzické, tak sociálne a psychické črty. Aj dievčatká, aj chlapcov do istého veku obliekajú do podobného oblečenia, nestrihajú im vlasy a chlapci práve tak ako ich sestry túžia po tom, aby sa páčili, vyvolali úsmevy, aby ich obdivovali.

Rovnako tak Lucien (Matej Valašík) na začiatku svojho života nie je ani chlapček, ani dievčatko, snaží sa nájsť samého seba, utvárajúc si obraz o sebe samom prostredníctvom názorov dospelých. Podľa de Beauvoir ,,...jedine prostredníctvom druhého sa môže jedinec vytvoriť ako ten druhý. Pokiaľ dieťa jestvuje samo osebe, nebude sa vedieť chápať ako pohlavne diferencované. U dievčat i u chlapcov je telo spočiatku vyžarovaním subjektívnosti, nástroj, čo sprostredkúva vnímanie sveta: zmocňujú sa ho očami, rukami, nie pohlavnými orgánmi.“ (DE BEAUVOIR, Simone. Druhé pohlavie 2. Bratislava : OBZOR, 1967, s 5)

Neskôr vidíme jeho prerod, jeho experimentovanie s drogami či sexuálne obťažovanie jeho starším kamarátom (Peter Pavlík), až sa mu na záver podarí prísť na to, kto vlastne je. Ak prišiel na svet, bolo to len pre to, aby toto svoje miesto zaujal. A snáď po prvýkrát v živote mal ohromujúce a slávne videnie svojho budúceho osudu. Bude jedným z tých, ktorí povedú tento národ. Tento prerod trojica hercov znázorní prostredníctvom čoraz  viac stupňujúcich sa vyslovovaných slabík prechádzajúcich do fortissima a gest, ktoré vyznievajú priam agresívne, až napokon všetko vyústi do absolútneho ticha.

Inscenácia Múr spracúva jednotlivé poviedky fragmentárne, vyberá si z každej leitmotív, ktorému sa podrobnejšie venuje. Na diváka, ktorý Múr nečítal, môžu niektoré miesta inscenácie pôsobiť trochu zmätočne. Naopak, pre diváka oboznámeného so Sartrovou tvorbou sa inscenácia s najväčšou pravdepodobnosťou stane skutočnou intelektuálnou lahôdkou.

Jean-Paul Sartre: Múr, Katedra bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislave; Účinkujú: Leona Tešínska, Peter Pavlík, Matej Valašík, Scénografia: Enikó Bréda, Produkcia: Petra Frankovská, Barbora Ďurčová, Režijné, výtvarné a pedagogické vedenie: Katarína Aulitisová, Markéta Plachá

iniciátor
  01 02 03
04
05 06
07 08 09 10 11 12 13
14
15
16 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com