“Počúvajte moje slová: Ak je medzi vami prorok, tak sa mu zjavujem ja, Pán, vo videní a hovorím s ním vo sne!” /Nm XII:6/

Biblická tradícia, z ktorej naša spoločnosť vychádza, má hlboko zakorenenú vieru v mužov a ženy, prostredníctvom ktorých sa Boh prihovára k svojmu ľudu. Motív charizmatického proroka, ktorý dokáže strhnúť davy najmä v obdobiach krízy, inšpiroval Slawomira Mrožeka k zamysleniu sa nad touto ľudskou nutnosťou. Vo svojej hre Proroci oživuje takmer zabudnutú tradíciu, ktorá ale v žiadnom prípade nie je mŕtva. Réžijno-dramaturgický tím Andrea Bučková a Michael Vyskočáni nám ukazujú, že dnešný Boh si svojich prorokov nevyberá náhodou. Sleduje situáciu, efektívne infiltrovaný v dave, a čaká kedy predstúpi na balkón víťaz krvavej hry, ktorej priebeh sledujeme až do trpkého konca.

Zneužívanie moci, konformita či limitácia – tieto pojmy predstavujú kľúčové témy, ktorými sa Mrožek zaoberá. Všetky sú nadčasové, naliehavé a istým spôsobom nevyčerpateľné. Ako podotkol Róbert Mankovecký v bulletine k inscenácii Tango v Slovenskom komornom divadle v Martine (premiéra 11.4.2008): „Mrožka rovnako úspešne hrali v celom svete a interpretácie jeho hier neboli vnímané ako metafora boľševického útlaku v malej krajine v strede Európy, ale ako témy univerzálne. Mrožek, podobne ako Witkievicz, vidí svoj svet v perspektíve katastrofy. Na rozdiel od Witkievicza je však jeho katastrofa dvojznačná a ironická.“

Kiežby všetok Pánov ľud pozostával z prorokov! Kiežby Pán zoslal na všetkých svojho ducha.  /Nm XII: 29/

Aj napriek tomu, že sme mali len dvoch prorokov, bol „herecký duch“ zoslaný na všetkých protagonistov. Spomedzi nich sa najvýraznejšie prejavil Daniel Fischer v postave Vrátnika. Zo začiatku sa prezentuje ako naivný, úslužný a prostý človek s pokojným tónom hlasu, občas roztržitými pohybmi a hanblivými pohľadmi do zeme. Keď má plniť rozkazy, neváha zvýšiť hlas a pridať dynamický pohyb. No akonáhle sa ocitá na scéne so svojim nadriadeným, klopí oči a aj napriek občasným výhradám prijíma aj tie najnezmyselnejšie rozkazy. Keď na scéne osamie, pôsobí ako zostarnutý muž zmierený so svojim životom (nostalgicky spomína na časy, keď bol stolárom), pri hre s guľôčkou potom zase ožije ako malé dieťa a pri spomienke na vojnu sa javí ako ufňukaný zbabelec. Komorný priestor Burkovne dáva možnosť na vyniknutie mimiky, ktorá v nemalej miere určuje konanie postáv a ich vnútorné pohnútky. Fischer sa s tým „pohral“ v zlomovom bode, keď mu Regent dáva zvolenie na vraždu. Jeho výraz sa v okamihu mení a je natoľko presvedčivý, že nemusíme ani počuť nasledujúci dialóg, aby sme si vedeli domyslieť, čo bude nasledovať. Dobrácka rozpačitá tvár sa zmení na chladnú bezprízornú masku vraha, ktorá určuje celé jeho nasledovné vystupovanie – omnoho sebavedomejšie, drzejšie, dynamickejšie, bažiace po krvi a násilí. Herec ho teda vykreslil ako človeka čakajúceho na svoju príležitosť, zvolenie od „nadriadeného“, pod ktorého záštitou sa možno schovať. V tomto prípade je tým nadriadeným (aj) ľud.      

Postavu Regenta vykreslil Matúš Kvietik ako typ moderného politika – populistu, ktorý na jedenej strane vystupuje sebavedomo a mocne, no na druhej strane je plný pochybností, strachu a neistoty. Svoje správanie skrýva za masku povinnosti, avšak aj bez nej sa prejavuje ako bezohľadný a sebecký človek. Pri Vrátnikovi, ako svojmu podriadenému, ktorý ho ako jediný  poslúcha, využíva svoje politické ťahy – vykrúca sa a prefíkane ho presviedča rôznymi úskokmi. Kvietikove vystupovanie je ale miestami strnulé a narúša dôveryhodnosť a komplexnosť jeho postavy.

Do postáv troch kráľov obsadili tvorcovia tri rozličné typy hercov, ktorí na javisku spolupracujú v nezvyčajnej súhre. Najvýraznejšie sa herecky prejavil Daniel Žulčák v postave docenta Gašpara, ktorého vykreslil ako človeka s morálnymi zábranami neschopného zniesť vzniknutú situáciu. Prejavuje náklonnosť k Speváčke, ktorú utešuje ale neurobí nič pre jej záchranu. Rozporuplnosť medzi povinnosťou morálnou a „občianskou“ (večná téma už od antiky) je u neho badateľná roztržitými pohybmi a náhlymi zvratmi v správaní. Drží sa v úzadí, no o to viac vynikne v závere, keď vyvrcholí ťaživý dialóg, ktorý vedie počas celej hry vo svojom vnútri. Bolesť preciťuje uveriteľne, šialenstvo takmer reálne a cez svoju postavu demonštruje, ako je ťažké a rozporuplné ísť proti prúdu, ktorý sčasti ovláda. Z postavy Gašpara herec takto nevytvoril len panáčika v rukách moci ale nadčasovú nerozhodnú postavu, ktorá sa zmieta medzi dvoma brehmi a končí takmer bez výnimky tragicky.

Jeho kolegu Baltazara v podaní Richarda Autnera tento konflikt netrápil. Ako ambiciózny človek, ktorý sa šplhá po spoločenskom a hlavne mocenskom rebríčku, spočiatku vystupuje nenápadne, ale podobne ako u ostatných postáv nastáva zvrat a na konci to naplno „rozbalí“ v kľúčovej scéne ako iniciátor vraždy a vrah v jednej osobe. Celý čas sa približoval správaním skôr k postave Melichara, no v priamej konfrontácii s problémom sa prejavil ako človek uchyľujúci sa k násiliu. Túto premenu herec zvládol uveriteľne a v interpretácii postavy dal najavo, že jeho postave nejde o morálny rozpor, ale o bránenie vlastných záujmov a komfortu.

Posledným z trojice je Melichar, ktorý sa v podaní Dominika Gajdoša javí ako najmenej nápadný, no keď sa postupne odkrýva jeho charakter, táto nenápadnosť dáva zmysel. Nemá v sebe rozpory ako jeho kolegovia a morálka sa u neho definitívne vytratila, a aj keď na konci začne pochybovať, neprejavuje sa to tak výrazne ako u Baltazara a či Gašpara. Gajdošov Melichar je náležite arogantný a zároveň natoľko prefíkaný, aby si nemusel priamo „špiniť“ ruky násilnými činmi, ktoré iniciuje. Medzi inými aj zhodenie jedinej ženskej postavy z balkóna, ktoré pochopiteľne nevykoná on, ale Regent.

Speváčka v podaní Anny Novákovej bola afektovaná, samoľúba a bažiaca po uznaní – akási paródia na dnešné „divy“ umenia. Počas scény, v ktorej sa zúfalo snaží vyliezť späť na balkón, jej srdcervúce výkriky skutočne po čase naháňajú zimomriavky a zisťujeme, že sa vlastne nie je čomu smiať. No a nakoniec by sa nemalo zabudnúť na Prorokov, Lukáša Pelča a Lukáša Dózu. Obaja herci sú už na pohľad odlišné typy. Ako Proroci sa správajú skôr detinsky ako dospelo, hádajú sa a vykrúcajú. Ich pohyby sú schválne zrkadlové a zohrané, ale pri tom pôsobia ako dve odlišné postavy. Výraz Lukáša Dózu je viac agresívnejší a výbojnejší, Lukáš Pelč sa na druhej strane snaží používať úskoky a pôsobí ako pasívny agresor. Obaja tak vytvorili pozoruhodný kontrast, v ktorom sa dva aspekty musia dopĺňať, aby pôsobili ako plnohodnotný celok. Tu sa to sčasti podarilo – obaja vytvorili absurdný obraz konzervatívnych a zastaraných prorokov, pre ktorých v našej spoločnosti už nie je miesto.

Na záver by som snáď dodala, že táto inscenácia dokázala aktuálnosť problémov, ktoré hra napísaná v roku 1967 rieši. Otázky náboženstva, politiky, moci, násilia, manipulácie či správania sa človeka v hraničných situáciách sú stále aktuálne a ľudia sa zo svojich chýb jednoducho odmietajú poučiť. Je to svojim spôsobom návod, kde hľadať dnešných „prorokov“. A ako napísal ešte sto rokov pred Mrožkom slávny odporca biblickej tradície Friedrich Nietzsche: Najsmutnejším osudom proroka je, keď pracuje dvadsať rokov na tom, aby presvedčil svojich súčasníkov a napokon uspeje; no medzičasom uspejú taktiež jeho protivníci - už nie je presvedčený sám o sebe .

Michaela Šimonová (Teória a kritika divadelného umenia, 1.roč. Bc)