Slovenský choreograf žijúci dlhodobo v zahraničí, Anton Lachky, sa slovenskému publiku predstavil prostredníctvom tanečnej inscenácie Ludum v rámci tohtoročného Medzinárodného festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe 12. októbra 2019 v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava.
Termín „ludum dare“ predstavuje zrýchlenú súťaž vo vývoji videohier. Môžeme predpokladať, že práve to tvorilo východiskový materiál k tanečnej inscenácii Ludum, ktorá je zasadená do prostredia virtuálnej reality. Na začiatku sa stávame svedkami striedania rýchlych a pomalých pohybov tanečníkov, prostredníctvom ktorých v nás choreograf vyvoláva otázku o spôsobe prežívania reality a fantázie. To je neskôr umocnené rýchlym striedaním farieb na plátne, ktoré evokujú agresivitu a pokriky, príznačné pre videohry.
Ludum je kolektívnou choreografiou väčšej skupiny tanečníkov, prostredníctvom ktorej hlása Lachky návrat k hravosti a tanečnosti. V tejto súvislosti môžeme spomenúť scénu evokujúcu Divoký Západ, počas ktorej jeden z tanečníkov napodobňuje klusanie koňa, vchod do westernového baru či kontrolovanie pištole za opaskom. Vďaka mimoriadne presnej imitácii detailov z prostredia Divokého Západu, umocnenej cukríkovým mužským oblekom, sa násobí komický efekt.
Tanečníkov však môžeme vnímať aj ako produkty virtuálnej reality – nad svojimi telami nemajú žiadnu moc a miestami sa stávajú bezmocnými bábkami v rukách mocnejších, o čom svedčia ich mechanické pohyby, pokyvovanie hlavou, plnenie príkazov (napr. vydávanie zvukov) a pod.
Ružový oblek muža a trblietavé šaty ženy vytvárajú kontrast medzi ostatnými tanečníkmi – pripomínajú nám účastníkov hry, ktorí ich presviedčajú o kráse a dokonalosti 3D priestoru. Je dôležité uviesť, že práve ich prítomnosť vnáša do pohybového predstavenia prvky divadelnosti, keďže obaja využívajú vo svojom prejave patetickú reč, zasnené pohľady a šepkanie striedajú s návalmi vzrušenia. Choreograf prostredníctvom spomalených pohybov uvedenej dvojice vytvára kontrast medzi dynamickými pohybovými prejavmi ostatných tanečníkov, vďaka čomu sa mu darí udržiavať diváka v napätí a posúvať v ňom intelektuálne hranice.
Jedným z produktov virtuálnej reality sa stáva meditatívna medúza, ktorú dvojica tanečníkov vytvára prostredníctvom jemných, krúživých pohybov a za zvuku vody – vznikajú tak asociácie s podmorským životom.
Prostredníctvom tanečnej inscenácie nás Lachky berie na vesmíru loď Ludum a skúma, aké sú hranice medzi skutočným a fiktívnym. Môže sa stať virtuálna realita prostriedkom k uspokojeniu ľudských túžob? A je vôbec možné hľadať krásu vo svete, kde majú prevahu digitálne technológie? Choreograf zároveň poukazuje na chlad virtuálneho sveta, ktorý nemôže zaplniť žiadna výrazná farba ani patetická reč o šťastnom živote.
Miroslava Košťálová, 3. bc KDŠ
Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com